V poslednej dobe sa o bavení či nebavení sa s fašistami popísalo toho dosť. Ja som si myslel, že v tom mám celkom jasno, ale niektoré veci som si ujasnil až teraz. Už dávnejšie som napísal článok Priateľte sa s rasistami a za tým, čo som tam napísal, si viac menej stojím.
Napriek tomu v tom, či sa s fašistami baviť alebo nebaviť som na strane ľudí, ktorí to odmietajú. Dovoľte mi vysvetliť. Podľa mňa existujú totiž dva priestory v ktorých sa dá s niekým baviť, a väčšina polemiky o tom, či sa s fašistami baviť alebo nebaviť často vyplýva len z toho, že ľudia toto nerozlišujú.
V podstate existuje súkromná komunikácia a takzvaný verejný priestor. V mojom článku Priateľte sa s rasistami som riešil v podstate súkromnú komunikáciu. Ešte špecifickejšie som riešil ľudí, ktorých osobne poznáte a máte na nich nejaký dopad. V tomto prípade si myslím, že vylúčenie takýchto ľudí z osobnej komunikácie je kontraproduktívne. Len ich utvrdzujete v tom, že spoločnosť tu nie je pre nich a treba tu nastoliť nový poriadok.
Na druhej strane je nutné v takejto komunikácii stále zaujímať jasný postoj proti násiliu a nenávisti, lebo ak by sme tieto prejavy nechali bez povšimnutia, legitimizujeme ich tým. Preto presadzujem v súkromnej komunikácii formu neprerušovania komunikácie s ľuďmi, pokiaľ ju oni neprerušia sami. Tento priestor vieme využiť na to, že sa im budeme snažiť oponovať, argumentovať logicky a faktami a tým im postupne odkrývať komplikovanejší svet, teda taký, aký v skutočnosti je, namiesto “jednofarebného” sveta, ktorý si predstavujú oni (po všetkých stránkach). Viem, že to funguje. Často je to beh na dlhé trate, ale dá sa to.
Čo sa ale týka verejného priestoru, tak tam stojím na opačnej strane pomyselnej barikády. Vo verejnom priestore fašizmus a fašisti nemajú čo hľadať. Ak vám to príde rozporuplné, tak sa to pokúsim objasniť. V súkromnom dialógu tak ako vo verejnom dialógu sa od fašistu nedozviete nič nové. Ak ste sa raz bavili s jedným, tak ďalší vám prinesie presne nula nových poznatkov a postojov.
V súkromnom rozhovore teda komunikáciou nesledujete to, že sa dozviete niečo nové. Ja sa rád dozvedám nové veci, takže to nechápte tak, že do dialógu idem s tým, že nechcem počúvať. Ja počúvať chcem, ale žiaľ realita je taká, že sa od fašistu dozviete len spŕšku nenávistných teórií, vypočujete si výzvy k násiliu, vypočujete si zopár nekoherentných informácii o tom, ako by mal svet vyzerať, ale dokopy je informačná hodnota limitne blízka nule.
V súkromnom rozhovore sledujete cieľ informovať vášho známeho-fašistu a konfrontovať jeho názor. Cieľom je viesť dialóg a snažiť sa ho presvedčiť, že násilie a nenávisť nie je cesta. Vo verejnom priestore sa však nesnažíte pri rozhovore niekoho presvedčiť. Naopak, vy mu dávate priestor a platformu, aby on prezentoval svoje myšlienky a presviedčal ostatných.
Preto, ak dávame v médiách, kníhkupectvách alebo aj v parlamente, formou podpory návrhov zákonov, fašistom priestor, neprispievame tým k ničomu, iba k šireniu ich násilnej a nenávistnej ideológie. V súkromnom rozhovore tomu tak však nie je, teda pokiaľ vás osobne fašista nestiahne na svoju stranu.
Nová vec ku ktorej som pri zamýšľaní sa nad mojim postojom k tejto problematike dospel je, že napríklad aj moja facebooková stránka alebo stránky ktoré spravujem sú verejným priestorom. Doteraz som v komentároch pod statusmi často viedol dialóg, alebo sa oň aspoň snažil, ale mám pocit, že to bolo kontraproduktívne, práve kvôli tomu, že sa jedná o verejný priestor.
Rozhodol som sa preto, že fašistov už vo verejnom priestore na ktorý mám dosah tolerovať nebudem, a budem mazať všetky nenávistné komentáre a fašistické vyjadrenia. Stále som však otvorený osobnej komunikácii, lebo si myslím, že je dôležitá a bez nej sa ľudia len ďalej radikalizujú.
