Nina Onilova

Takže, moji milí čitatelia, konečne sa to stalo. Trvalo to desať rokov, ale konečne sa mi podarilo vynechať jeden týždeň písania pre tento blog. Chvíľu som rozmýšľal nad postnutím videa na Youtube kde spácham rituálnu samovraždu seppuku aby som získal naspäť moju stratenú česť (netuším, či seppuku je správne slovo a neviem ani čo to znamená ale napadlo mi bez nejakého zjavného dôvodu a vyzerá ako vhodné slovo, takže som si ani len nepozrel definíciu), ale nakoniec som si povedal, že napíšem radšej článok na titulku a pošlem myšlienky na samovraždu naspäť do neexistencie.

Vo všetkej počestnosti, posledných šesť mesiacov (rok?) bolo pre mňa šialených, bol som limitovaný šialeným plánom na dokončenie prvej verzie mojej knihy o druhej svetovej vojne, musel som skontrolovať verziu pre tlač mojej knihy o Vikingoch Guts & Glory, mám za sebou dva rozhovory pre časopisy, prešiel som asi 100 emailov v mojom osobnom inboxe (a to radšej ani nepočítam môj Badass of the week inbox, ktorý je šialene nemožné manažovať) zadal som, pre lásku božiu dúfam že poslednú, objednávku na Kickstarter. Medzitým som sa venoval mojej 40hodín týždenne práci, svojmu dieťaťu, pomohol som bratovi sa presťahovať a nemal som žiaden čas niečo písať. Ale, dobrá správa je, že som za posledných 12 mesiacov konečne dokončil tri knihy a môžem môj voľný čas tráviť opitým šoférovaním Jagdpantherov po strániach hôr a nasieraním mojich tínedžerských kričiacich spolubojovníkov, pretože som sa ešte poriadne nenaučil hrať World of Tanks.

Ale poďme naspäť k veci, tu máte tvrďácky príbeh o šialene odvážnej ukrajinskej sirote, ktorá pretavila jej najobľúbenejšiu scénu z akčného filmu do živej situácie v ktorej demolovala hordy proti-revolučných fašistov s pásovým guľometom a potom vyhodila do vzduchu Panzer III s pár molotovými koktailami a zabijáckym úsmevom.

Nina Onilova sa narodila v roku 1921 v malom meste na Ukrajine, v časoch, keď Ukrajina bola časťou Sovietskeho zväzu a všetci v meste v podstate mali spoločné, že zabíjali Nemcov a nenávideli Stalina. Nevieme kto boli jej rodičia, pretože sa ocitla na prahu chudobného sirotinca a prvýkrát ju stretávame v histórii, keď má približne 14 rokov a opúšťa sirotinec, aby pracovala v otrasnej od-9-do-5 práci v komunistickej textilnej fabrike. Napriek jej tvrdému detstvu, toto dievča vždy zostalo optimistické a robila čo mohla, aby mala lepšiu budúcnosť, a vždy mala veľký, nákazlivý úsmev na tvári. Ak dokážete prečítať jej obľúbenú frázu “Nepoznala som svojich skutočných rodičov, takže všetci ľudia sú moja rodina” bez toho, aby sa vám na tvári objavil zvráskavený výraz vášho veteránskeho starého otca, s ktorým prikyvuje pred koncom každého filmu na Hallmarku, potom ste pravdepodobne jeden z idiotov, ktorí patria do môjho tímu vo World of Tanks na Xboxe.

Jedného dňa sa vo fabrike, kde pracovala premietal mega-slávny, sovietsky film Chapayev, dojemná, srdce-hrejúca akčná-komediálna-dráma o bande červenoarmejcov, ktorí použijú tisíce nábojov aby spravili kope fašistov nové ritné otvory počas ruskej občianskej vojny. V jednej z vrcholných scén filmu, odvážne sedliacke dievča vidí, že celá Biela ruská armáda útočí na jej súdruhov a rozhodne sa, že sa tomu nebude len prizerať. Rozbehne sa do kopca, vezme zbraň od zraneného vojaka, nabije do nej pás nábojov vysokého kalibru vzatého z mŕtvoly, a začne kropiť prvé línie kontrarevolucionárov vyzbrojených bajonetmi s takým množstvom olova, že by ste z množstva tiel, ktoré za sebou nechá, mohli postaviť zasranú lietadlovú loď.

Nina Onilova sa okamžite zamilovala.

Súdružka Onilova sa pripojila k polovojenskému klubu v jej fabrike a trávila každú noc počas niekoľkých mesiacov tréningom na guľomete. Toto je veta, ktorú uvádza každý historický text o nej, ako keby sa snaží vysvetliť, že sa naučila jazdiť na aute, keď ju je otec vzal na prázdne parkovisko za Tescom, ale mám potrebu sa na chvíľu zastaviť a povedať “čo do piče sa tu deje”. Seriózne. Čo za prácu má ako benefit, že vás vaši zasraní spolupracovníci môžu vziať a po práci naučiť, ako strieľať z guľometu? Neviem, či je toto ruský štandard, tak ako to, že učia svoje deti hrať hokej a čistiť kalašnikovy hneď od narodenia, ale kámo, ako cool by bolo, ak by ste si po práci s kolegami mohli vziať zo skladu guľomet a za fabrikou prísť ku krabici s nábojmi a raketometmi, ktoré by ste použili na vymaľovanie tehlovej steny? To by bola práca, ktorá by ma bavila.

Takže, pravdepodobne to nemusím na tejto webstránke vravieť, ale pre tých, ktorí nedávali pozor, v tom čase existoval týpek menom Hitler, a ten sa rozhodol napadnúť Rusko. Keď sa toto stalo, Nina Olinova sa neskutočne tešila, pretože to znamenalo, že môže začať strieľa ľudí so svojim pásom 7,62mm nábojov, a okamžite narukovala do Červenej armády. Pretože existovalo stále celkom prísne pravidlo “dievčatám vstup zakázaný” pre ženských guľometníkov, komisár červenej armády z nej spravil medičku, dal jej lekárničku a poslal ju na Krymský polostrov s 54tým regimentom 25tej divízie pechoty.

Nemuseli čakať dlho na to, aby sa stretli s Nemcami.

Sevastopoľ je z veľkým náskokom jedno z najdôležitejších miest v ruskej histórii. Veľký prístav pri Čiernom mori, toto mesto je historicky jediný ruský prístav v teplých vodách, a keďže je veľmi dôležitý pre obchod, prepravu a vojenské účely, Rusi oň počas posledných storočí bojovali niekoľko vojen. Sakra, ak chcete byť pesimista, tak oň vedú vojnu práve teraz.

Keďže Nina Onilova bola z tejto oblasti, nebola nadšená z toho, že by klenot na Čiernom mori prenechala poľnému maršalovi Von Mannsteinovi a kope zbraňami-mávajúcich nacistických stormtrooperov. Spolu so svojou jednotkou sa zakopala v okolí mesta a boli pripravení dať to Panzerom vyžrať v okamihu, keď sa ukážu.

Medička Onilova v rámci svojho zaradenia nemala ani len pušku, ale umiestnila sa v blízkosti guľometu, len tak, keby niečo, a tak netrvalo dlho, kým dostala svoju šancu ukázať idiotom čo tomu velili čoho je schopná. Počas vrcholu nemeckého útoku, keď nacisti bleskurýchle postupovali do mesta, guľomet M1910 Maxim patriaci jej jednotke sa zasekol a zelenáč pridelený k nemu nebol schopný ho spojazdniť. Onilova mala v tomto momente pravdepodobne na tvári obrovský úsmev, pribehla ku guľometu, povedala idiotom pri ňom aby uhli, otvorila ho, vyčistila, vložila pás s nábojmi a pokropila hordu valiacich sa nacistov ako keby si objednávala pizzu.

Za svoje hrdinstvo na bojisku bola Onilova povýšená na seržanta a dostala za úlohu operovať a starať sa o guľomet v ich jednotke. Hrdinsky bojovala v tri mesiace trvajúcich dennodenných bojoch a s vypätím všetkých síl sa snažila udržať kritické mesto pred celou armádnou skupinou právom obávaného Wehrmachtu. Potom, v novembri 1941, keď búšila so svojim guľometom zo svojej maskovanej pozície, zasiahol jej pozíciu fašistický mínomet, zasahujúc ju šrapnelom a vrhajúc ju do stredu ohnivého pekla. Bola odvezená do nemocnice, kde doktori skonštatovali, že jej zranenia sú také vážne, že nebude schopná bojovať. Dostala povolenie odísť domov ako hrdina.

Avšak ona to odmietla. Vyšla z nemocnice a vrátila sa k svojej jednotke.

Neskôr, v ten istý mesiac, počas ťažkého útoku nacistických tankov, seržantke Nine Onilovej došli náboje pre je ťažký guľomet, takže opustila zákopy, preplazila sa cez 20 metrov otvorenej, nekrytej zeme k tridsať-tonovému tanku Panzer III, zapálila rozbušku na svojich molotových koktailoch, a hodila ich na nepriateľský tank, podpaľujúc jeho posádku a palivové nádrže, čo z Panzera odpálilo zasranú vežu.

Zatiaľ čo kopa Rusov sa môže mračiť pri pomyslení na zapálenie alkoholu, Onilovej vyhodenie nacistického tanku do vzduchu s molotovom z krátkej vzdialenosti bolo tak úžasné, že za to dostala Rád červenej vlajky, sovietske vyznamenanie za odvahu v bitke. Pokračovala v bojoch so svojim guľometom ďalšie štyri mesiace, ale počas intenzívnych bojoch na Kryme 1. marca bola znova zasiahnutá a poslali ju naspäť do nemocnice. Počas toho ako ležala v nemocnici, začala písať list herečke, ktorá sa chopila guľometu v Chapayevovi, ale zraneniam podľahla predtým, ako ho mohla dopísať.

Príbeh Niny Onilovej, chudobnej sedliackej siroty, ktorá si adoptovala Proletariát ako svoju rodinu, bojovala ako démon, a položila svoj život za Matičku vlasť, bol zachytený sovietskymi médiami a stala sa z nej taká celebrita, že ženy a dievčatá z celého Ruska sa ponáhľali, aby ponúkli svoje služby na obranu ich vlasti pred votrelcami.

Posmrtne jej v roku 1965 bola udelená najvyššia medaila za statočnosť, titul Hrdina Sovietskeho zväzu.