Dwight H. Johnson

Zrejme si nemyslíte, že vojna vo Vietname bola vojnou tankov. Samozrejme, že sa počas tých rokov v džungliach juhovýchodnej Ázie vyskytlo zopár intenzívnych, kosti drviacich bitiek, ale najviac bojov, ktoré prebiehali, boli prepady/vyhľadaj a znič udalosti, v ktorých pešiaci brodiac sa v po ramená vysokom bahne tieto prepady odrážali, útočili vlna za vlnou počas odporných búrok alebo sa plazili skrz starostlivo vykopané tunely plné pascí. Zrejme sa vám nevybaví obraz Blitzkriegu s tankmi idúcimi po plážach Normandie alebo niečo podobné, pretože snažiť sa riadiť tank v džungli je logistické úsilie hraničiace s retardáciou.

Možno práve preto je špecialista Dwight Johnson z 1. bataliónu, 69. obrneného regimentu jediný vodič tanku, ktorý dostal Medal of Honor za svoje akcie počas vojny vo Vietname. Avšak, ako asi tušíte, jeho akcie, ktoré viedli špecialistu Johnsona k tomu, aby dostal najvyššie americké vyznamenanie za statočnosť v boji, majú málo dočinenia s jeho ultratvrďáckym vysedávaním za volanom M48A3 bojového tanku, a majú omnoho viac spoločné s tým, že sa sám postavil celej ofenzíve severovietnamskej armády vyzbrojený len svojou pištoľou kalibru .45 a totálnou absenciou niečoho, čo by aspoň vzdialene pripomínalo strach.

V strede januára 1968, pár dní pred tým, než slávna Tet ofenzíva seriózne nakopala americké sily do ich kolektívnych zadkov, 1./69. obrnená dostala zúrivý telefonát z predných línií od pechotnej čaty, ktorá sa dostala pod útok od príšernej sily severovietnamských profesionálnych vojakov vo veľkosti bataliónu. Dychtivý po tom, aby konečne uvidel akciu a zachránil svojich kamarátov zo situácie, ktorá sa veľmi rýchlo menila na duše-ničiacu situáciu plnú sračiek, Dwight Johnson naskočil za volant (páku? riadenie? Nemám ani potuchy ako vyzerá sedadlo pre vodiča tanku) jeho M48 a hnal jeho zadok skrz džungľu smerom k vzdialeným zvukom streľby,  jazdiac skrz džungľový porast ako Ripleyová so svojim APC, keď zachraňovala Koloniálnych mariňákov v Aliens. Nemám najmenších pochybností o tom, že ak by bol Paul Reiser v trupe tanku, Johnson by mu povedal nech zavrie pysk.

Samozrejme, ako som spomínal o pár odsekov vyššie, terén vo vietnamskej krajinke nie je práve najlepší, hlavne ak na ňom chcete orať s niekoľko tisíc tonami ocele – to by ste mali lepšiu šancou previesť sa s APC skrz krajinu cukríkov počas slnečného poobedia. Takže, samozrejme, ako by sme očakávali, v momente, keď sa Johnsonov tank priblížil k bojisku, roztrhol sa mu jeden z pásov, čím sa jeho tank stal nehybným. Ďakujeme, že ste prišli, prosím užívajte si show, ktorej súčasťou je masaker vašich kamarátov, ktorých valcuje sila v pomere 10 k 1.

Jebať tieto hlasy v hlave. Dwight Johnson vyrastal v uliciach Detroitu v najchudobnejších štvrtiach a určite nemienil len sedieť ako debil, zatiaľ čo americké sily to schytávali priamo do ksichtu rovno pred ním. Johnson sa natiahol dole v kokpite tanku (znova, vôbec netuším či je to dobrá terminológia alebo nie) a schmatol jedinú zbraň, ktorá mu bola vydaná americkou armádou: Colt M1911A1 .45.

Nerobím si piču keď vám vravím, že tento pilot tanku vyskočil z vrchu svojho ťažko obrneného, nepriestrelného vozidla a rozbehol sa do bitky naproti maskovaným, skúseným, AK-47čkami vyzbrojeným vojakom, ozbrojený len svojou pištoľou a blbou náladou, s nekontrolovanou potrebou zabiť všetko, na čo sa pozrie. Napochodoval do stredu prepadnutia a bojoval po boku uväznenej čaty, zabíjajúc nepriateľov jeho pištoľou s neuveriteľnou efektivitou. Keď Johnson vystrieľal svoj posledný zásobník, pribehol naspäť k tanku, siahol dovnútra, a našiel tam z nejakého dôvodu ležiaci malý samopal, ktorý nedočkavo vzal, a vrátil sa naspäť do stredu prestrelky. Zatiaľ čo sa Američania zúfalo snažili odraziť čoraz smrteľnejšie vlny útokov, boj sa postupne menil na boj zblízka, muža proti mužovi. Johnson zastrelil zopár mužov svojim SMG na minimálnu vzdialenosť, ale nakoniec zahodil svoju zbraň po tom, ako ju zlomil nejakému týpkovi o hlavu (doslova).

V tomto momente, kompletne bez munície a vlastne čohokoľvek, čo by sa dalo použiť ako funkčná strelná zbraň, Johnson sa rozbehol naspäť k tanku. Keď uvidel, že jeho tank je stále zaseknutý, rozbehol sa k tanku seržanta svojej čaty, otvoril na ňom poklop a nazrel dnu. Strelec bol vážne zranený – prikovaný k sedadlu, ale stále dýchal. Johnson ho hrdinsky vytiahol z tanku, zatiaľ čo mu okolo hlavy svišťali guľky, položil si zraneného vojaka na chrbát a odniesol ho k blízkemu APCčku, aby sa mu dostalo zdravotnej starostlivosti. Potom, samozrejme, Johnson sa rozbehol naspäť k tanku, skĺzol sa po jeho kapote ako v detektívkach zo 70tych rokov, naskočil dnu a začal strieľať zo svojho kanónu do vojakov NVA, ktorí sa v tomto momente veľmi rýchlo približovali k tanku. Veľmi rýchlo pokropil bojisko vysoko-kalibrážnou deštrukciou a dostalo sa mu cti, že bol mužom, ktorý použil v boji najmenší aj najväčší kaliber. Hovorím, že je “samozrejmé”, že to spravil, pretože v tomto bode príbehu nás by už na tomto týpkovi nemalo nič prekvapiť – nesnažil sa vyhnúť žiadnej prestrelke, nemienil prestať bojovať nech sa deje čokoľvek a definitívne nemienil nechať nič živé stáť v ceste svojej super intenzívnej, vikingskej krvavej zlosti.

Nakoniec sa hlavná zbraň na M48 zasekla, pravdepodobne kvôli tomu, že Johnson vystrieľal tak veľa nábojov za taký krátky čas, že roztavil hlaveň zvnútra meniac ju na ťažkopádnu, kalnú tekutinu. Znova sa ocitol bez reálnych prostriedkov na zabíjanie ľudí a tak sa Johnson obzrel po vnútri tanku, aby zistil, čo má po ruke. Jediné čo našiel boli náboje pre Colt 1911.

Takže, po tretí krát, špecialista Dwight H. Johnson napochodoval do stredu zúriacej bojovej zóny s jeho pištoľou a strieľal na všetko čo sa pohlo. Po tom, čo zabil niekoľko ďalších NVA vojakov (v popise k jeho Medal of Honor to eventuálne vzdali s počítaním ľudí, ktorých tento týpek zabil) a minul svoj posledný náboj, vyskočil Johnson na strechu tanku, čím sa vystavil na oči všetkým nepriateľským vojakom, a začal kosiť ľudí s .50 guľometom, umiestneným na kopule. Keď vietor konečne rozfúkal dym, na bojisku stáli už len americké sily. Šialená, totálne absurdná, zabijácka zúrivosť a deštrukcia špecialistu Johnsona pomohla nielen odraziť masívny bataliónu NVA vojakov, ale taktiež zachrániť uväznenú americkú čatu zo situácie, v ktorej by boli inak totálne v prdeli. Za svoje akcie dostal Medal of Honor, následne bojoval s jeho regimentom skrz Tet ofenzívu a prežil vojnu.