Manželstvo a náboženstvo

Keď sa na Slovensku vedie debata o manželstve, väčšinou sa vedie v kontexte kresťanského manželstva. Dôležité je uvedomiť si, že manželstvo je univerzálny koncept, ktorý sa objavuje v takmer všetkých kultúrach, a že v každej kultúre a náboženstve má rôzne formy, predpoklady a dôvody.

Univerzálne sa dá povedať, že manželstvo je spoločenský kontrakt, ktorý zahŕňa manželov, ich deti a prípadne širšie príbuzenstvo. Kto a čo je obsahom tohto kontraktu je kultúrne a spoločensky rôzne. Rôzne sú aj dôvody pre manželstvo. Dôvody môžu byť právne, sociálne, emocionálne, sexuálne, finančné, náboženské, duchovné a iné. 

Nezávisle na dôvodoch majú spoločnosti väčšinou určené pravidlá o tom kto sa môže a nemôže sobášiť. Tie sa môžu týkať veku, pohlavia, spoločenského statusu, náboženského vyznania, rasy a iných oblastí.

Historicky sa tieto požiadavky menili. V súčastnosti, v západnej kultúre, prebieha zrovnoprávňovanie všetkých ľudí v oblasti manželstva bez ohľadu na rasu, pôvod, náboženstvo alebo pohlavie.

Tento prístup umožňuje každému človeku žiť svoj život a prežívať svoje manželstvo podľa svojho presvedčenia, bez toho, aby bol obmedzovaný on alebo aby on obmedzoval iných ľudí.

Historicky aj v súčasnosti spoločnosti a náboženské skupiny limitujú prístup k tejto inštitúcii a definujú rozdielne práva v rámci nej. V minulosti, a v niektorých kultúrach aj v súčastnosti, je to hlavne v prospech manžela, pričom manželka a deti sú mu podriadené.

V tomto príspevku sa pozrieme na prístup niektorých náboženstiev k manželstvu, historicky a dnes.

Aj keď sa v súčasnosti, v takmer všetkých kresťanských cirkvách, považuje manželstvo za posvätné, nebolo tomu tak vždy. Ako sviatosť bolo manželstvo ustanovené až na synode vo Verone v roku 1184. 

Pred týmto koncilom manželstvo nevyžadovalo sľub pred kňazom v chráme a v podstate sa mohlo uzavrieť ústnou dohodou kdekoľvek, bez prítomnosti duchovného. Požiadavka na prítomnosť kňaza a uzavrenie manželstva v chráme bola schválená až v roku 1563 na koncile v Trente, kde sa taktiež ukončila debata o povinnosti rodičovského schválenia, ktoré nebolo ďalej vyžadované.

Taktiež bol schválený inštitút rozvodu. Avšak manželia sa po rozvode nemohli opäť zosobášiť, pokiaľ bol druhý manžel nažive.

Toto sa časom zmenilo v rôznych denomináciách. Protestantské cirkvi väčšinou uznávajú rozvod aj sobáše po rozvode, zatiaľ čo ortodoxné a katolícka cirkev majú len vymedzené prípady, kedy sa môže manželstvo anulovať. Rozvedení ľudia v katolíckej cirkvi sú stále považovaní za členov cirkvi, ale nemôžu napríklad prijímať eucharistiu.

V kresťanskej, a najmä katolíckej, morálke sa taktiež kladie dôraz na plodenie detí, a to dokonca do takej miery, že manželstvo uzatvárané bez úmyslu plodenia detí môže byť jeden z dôvodov pre jeho anulovanie.

Pri protestantských cirkvách býva prístup k plodeniu detí a účelu manželstva zameraný viac na vzťah medzi manželmi. Väčšina protestantských cirkví má preto aj pozitívnejší prístup k antikoncepcii.

Protestantské cirkvi postupne prijali princíp sekulárneho manželstva ako spoločenského kontraktu, ktorý môžu manželia ľubovoľne uzatvárať a ukončovať, a teda sú u ich členov bežné rozvody.

Manželstvá, mimo denominácie, sú v kresťanstve prevažne tolerované. Väčšina cirkví taktiež toleruje svadby s nekresťanmi, avšak pristupuje k nim zväčša inak a od manželov sa vyžaduje sľub výchovy detí v kresťanskej viere.

Kresťanstvo sa negatívne stavia k manželstvám osôb rovnakého pohlavia. Toto sa začína meniť hlavne u protestantských cirkví, z ktorých niektoré manželstvá osôb rovnakého pohlavia, buď uznávajú alebo priamo vykonávajú.

V islame je manželstvo umožnené vtedy, ak sa obe strany naň cítia emocionálne a finančne pripravené. Je povolená polygamia s podmienkou, že muž môže mať najviac štyri manželky. Zároveň môže mať nelimitovaný počet konkubín, avšak musí byť schopný sa o všetky svoje ženy postarať a venovať im rovnaký čas.

S manželstvom musí súhlasiť ženích a strážca manželky. Ak je strážcom manželky jej otec alebo starý otec, môže jej prvé manželstvo dohodnúť aj bez jej povolenia.

Na manželov sú kladené požiadavky vo forme, aby bol ženích schopný postarať sa o ubytovanie, oblečenie, potravu a životné náklady, a aby žena vychovávala deti ako pravoverných moslimov. Všetky ostatné aspekty manželstva sú na dohode manželov.

V sunitskom islame je pre manželstvo potrebné odrecitovať svadobné sľuby pred aspoň dvoma svedkami, čím sa stáva manželstvo platné a verejné. Svadobná hostina sa môže uskutočniť aj o mesiace neskôr.

V šiitskom islame nie sú potrební na uzavretie manželstva ani svedkovia a je možné uzavrieť aj manželstvo na dobu určitú, čo je v sunitskom islame zakázané. Toto je často využívané v nevestincoch, keďže po uzavretí manželstva môžu manželia spečatiť svoje manželstvo sexuálne.

Manželstvo s osobami iných náboženstiev je podmienené rôzne, na základe pohlavia danej osoby a počtu aktuálnych manželiek muža. Základom však je, aby potomkovia boli vychovávaní v islamskej viere. 

Zhovievavejšie sa stavia islam k manželstvám s kresťankami a židovkami, keďže tie sú považované za súčasť abrahamického náboženstva. Svadby s budhistami, hinduistami alebo aj ateistami sú považované za neprávoplatné, pokiaľ manželka nekonvertuje na islam. Moslimské ženy majú zakázaný sobáš s nemoslimami.

V islame sa drvivá väčšina duchovných stavia proti manželstvám osôb rovnakého pohlavia a ako dôvod sa často uvádza príbeh o Sodome a Gomore, v ktorom boh zničil dané mestá aj za takéto zväzky.

V judaizme sa manželka zaväzuje, že bude exkluzívnou ženou jedného muža. Muž bez manželky je považovaný za nekompletného. Od manželstva sa tiež vyžaduje, aby prinieslo deti, aj keď ostatné povinnosti sa skôr zameriavajú na spolunažívanie manželov.

U starovekých židov nebola pri svadbe potrebná prítomnosť rabína, keďže sa manželstvo považovalo za súkromnú vec. V minulosti taktiež boli ženy považované za majetok manžela, mali mu vykonávať rôzne služby ako varenie a šitie. Podobne ako v islame však mal muž povinnosť sa o svoju ženu starať.

Keďže išlo o jeho majetok, historicky mohol sa muž svojej ženy vzdať. To bolo neskôr zakázané a muž sa nemohol so ženou rozviesť bez jej súhlasu.

Historicky boli zakázané zväzky s osobami iného náboženstva. Neskôr sa k nim pristupovalo stále nezhovievavo, ale boli tolerované, ak sa deti vychovávali v židovskej viere. Často je dodnes požadované od niektorých komunít, aby druhá osoba konvertovala k judaizmu, po čom je takéto manželstvo považované za právoplatné.

V judaizme sa konzervatívna časť stále stavia proti manželstvám osôb rovnakého pohlavia, zatiaľ čo liberálny smer ich akceptuje.

V budhizme je manželstvo plne sekularizované, a teda definované zákonmi krajiny, v ktorej budhisti žijú.

Budhizmus nemá oficiálny postoj k manželstvám rovnakého pohlavia, ale keďže sa Budha k nim nestaval odmietavo, väčšinou sa k nim pristupuje ako k iným manželstvám. Výnimku tvoria konzervatívnejší Théraváda budhisti.

Veľké náboženstvá väčšinou vychádzajú z predpokladu, že manželstvo je nástrojom na plodenie detí a na rozširovanie viery, keďže vyžadujú, aby manželstvo splodilo potomkov a vychovávalo ich vo viere rodičov, hlavne otca.

Toto sa začalo meniť v rôznych náboženstvách reformáciou alebo, ako v prípade budhizmu, sa náboženstvo snažilo od začiatku nezasahovať do civilných záležitostí  a sústredilo sa viac na duchovnú oblasť. 

Z tohto vyplýva sekulárny prístup k náboženstvu, ktoré je považované ako civilný kontrakt medzi dvoma osobami, nezávisle na vierovyznaní, rasy alebo pohlaví.

V historickom sústredení sa na šírenie viery cez potomkov môžeme vidieť aj úspešnosť veľkých náboženstiev. Z nich zároveň vyplýva aj prístup k manželstvám osôb rovnakého pohlavia, ktoré funkciu šírenia viery plniť nemôžu.

Zároveň náboženstvá ako budhizmus, protestantské kresťanské denominácie alebo liberálny judaizmus, ktoré si na plodení detí a ich výchove k viere až tak nezakladajú, mávajú k manželstvám osôb rovnakého pohlavia, inej rasy alebo iného vierovyznania zhovievavejší prístup.