Bitka o Samar

Bojová skupina námorných síl Spojených štátov Taffy-3 nebola určená k boju s nepriateľskými vojnovými loďami. Pozostávala len zo šiestich lietadlových lodí (v podstate obyčajné obchodné lode vybavené vzletovou palubou a tridsiatimi lietadlami), tromi torpédoborcami a štyrmi sprievodnými loďami. Primárna misia Taffy-3 počas americkej operácie na znovuobsadenie Filipín bola zdržiavať sa pri pobreží ostrova Leyte a podnikať nálety na podporu pozemných útokov. Ak by sa k nim priblížila nejaká ponorka s chuťou ich poslať ku dnu alebo by nejaká šialená eskadra japonských bojových bombardérov strkala nos kam nemala, torpédoborce tam boli na to, aby sa o ne postarali.

Takže, prirodzene, keď admirál Clifton “Ziggy” Sprague, veliteľ Taffy-3, započul naliehavý hlas jedného z jeho výzvedných pilotov hlásiaci, že najväčší a najlepšie vyzbrojený súbor bojových krížnikov aký bol kedy zhromaždený sa k nim blíži na kolíznom kurze, bol trochu znepokojený. Nanešťastie s tým nemohol nič spraviť – Japonská super-bojová loď Yamato spolu s tromi masívnymi bojovými loďami, ôsmimi krížnikmi, jedenástimi torpédoborcami na kurze tri-štyri-nula, bola vo vzdialenosti dvadsať míľ, blížiaca sa rýchlosťou tridsať uzlov.

Čože?

O päť minút neskôr dopadla trojica protipancierových osemnásť palcových striel tesne vedľa Spraguovej vlajkovej lode a vyvrhla z mora stenu vody. Strely vypálila Yamato, najväčšia bojová loď postavená v histórii námorných bitiek – sedemdesiatdvatisíc ton oceľovým pancierom pokrytej hrôzy vybavenej masívnymi kanónmi, ktoré mohli vystreľovať strely veľkosti Volkswagenu na vzdialenosť pätnásť míľ. Toto ťažko vyzbrojené, v podstate nezničiteľné monštrum imperiálnej spravodlivosti bolo ťažšie ako celá skupinu Taffy-3 dokopy a jeho planéty-ničiace kanóny strieľajúce náboje ako štuple zo šampanského boli viac než schopné kompletne nechať vypariť akúkoľvek loď v americkej bojovej skupine jediným zásahom. Na druhej strane, najväčšia zbraň v skupine Taffy-3 bola Mark 12, 5-palcová zbraň s kaliberom 38 umiestnená na palube torpédoborcov a posádky na sprievodných lodiach operovali kanóny určené proti lietadlám a ľahko obrneným cieľom ako vynoreným ponorkám. Priamy zásah z týchto zbraní nemohol ani len zanechať preliačinu na kuchynskom náčiní na Yamato.

Toto samozrejme neodradilo Američanov od snahy poriadne si to s touto masívnou japonskou bojovou flotilou rozdať.

Mali by sme spomenúť, že v stávke bolo omnoho viac ako šesť lietadlových lodí (aj keď tie mali byť chránené za každú cenu). Skôr toho dňa totiž majstrovský japonský manéver uspel a odlákal celú americkú Tretiu flotilu preč od Filipín na falošnú návnadu a tá tak momentálne naslepo lovila nič uprostred ničoho, čo znamenalo, že jediná vec stojaca medzi gigantickou japonskou flotilou schopnou zomlieť dvestotisíc amerických vojakov a mariňákov bojujúcich na ostrove Leyte delostreleckou paľbou so strelami veľkosti chladničiek boli maličké protiponorkové lode z Taffy-3. Ak by Taffy-3 prehrali, japonský admirál Takeo Kurita a jeho bojové lode by mali voľnú cestu k zničeniu plavidiel a jednotiek práve transportujúcich posily a zásoby na ostrov, zmasakrovaniu celej divízie amerických mariňákov stále na ich lodiach, ochromeniu celej operácie na obsadenie Filipín a pravdepodobne otočeniu priebehu vojny v Pacifiku späť na stranu Japonska.

Muži z Taffy-3 to ale nemienili dopustiť.

Spraguove lietadlové lode sa otočili oproti vetru smerom na východ, aby ich lietadlá mohli vzlietnuť, následne sa celá bojová skupina Taffy-3 otočila na juh a uháňala k Leyte tak rýchlo ako len mohla, kľučkujúc medzi nepriateľskými strelami zatiaľ čo približne polovica japonského námorníctva ostreľovala ich zadky. Torpédoborce začali vypúšťať čierny dym zo svojich komínov v zúfalej snahe ukryť lietadlové lode pred nepriateľskými strelcami, a držali sa tesne pri lodiach, ktoré mali prikázané chrániť vlastnými telami, zatiaľ čo salvy z nezastaviteľnej nepriateľskej flotily mútili vodu okolo nich tak silno, že to vyzeralo akoby sa plavili vo vnútri zamiešaného pohára so šumivou tabletou. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že utekať nebude stačiť – japonské krížniky mohli s ľahkosťou plávať dvakrát tak rýchlo ako lietadlové lode a ich zbrane boli viac ako dosť silné na rozstrieľanie neopancierovaných lietadlových lodí asi ako brokovnica na papierové terče na strelnici. A blížili sa rýchlo.

Zrazu, z čierneho dymu chrliaceho sa z komínov torpédoborcov, vyrazil predok DD-557-USS Johnston, pätnásť tisíc ton vážiaceho torpédoborca triedy Fletcher. Na samovražednej misii si to namieril priamo do tlamy najlepšie vyzbrojenej flotily aká bola kedy zostavená. Loď bola pod velením kapitána Ernesta E. Evansa, Indiána Cherokee, ktorý sa zaprisahal, že neustúpi pred Japoncami ani o krok, nehľadiac na to v ako mizernej situácii by sa ocitol a teraz, keď sa mu naskytla príležitosť ukázať nepriateľovi, že to myslí vážne, spustil tento nekonečne tvrďácky a odvážny bojovník šialene nebezpečnú samovražednú samotársku akciu útočiac priamo na flotilu skladajúcu sa z 23 lodí, dúfajúc, že tento zúfalý pokus zabiť sa bude dosť na to, aby zdržal nepriateľské sily, zatiaľ čo jeho bojová skupina bude môcť ujsť.

Zatiaľ čo bola stále mimo dostrel jej vlastných päť palcových zbraní a torpéd, Johnston odhodlane kľučkovala plnou rýchlosťou skrz baráž koncentrovanej paľby z dvadsiatich troch nepriateľských lodí, vediac veľmi dobre, že potrebovala preplávať dvadsať míľ otvoreného mora, aby sa dostala na dostrel, a že jediný zásah z nepriateľskej lode by roztrhal jej trup a poslal ju ku dnu v priebehu minút. Napriek všetkému, kompletne si nevšímajúc hocijaké nebezpečenstvo, kapitán Evans šiel vpred.

Šesť letiek amerických bojových bombardérov presvišťalo skrz nebo ponad Johnston, mieriac k japonskej flotile, napriek nepriateľskej protilietadlovej paľbe plnej šrapnelov vybuchujúcich všade naokolo. Neodradení nebom plným explózii, guliek a iných strašlivých sračiek schopných rozobrať na súčiastky trup aj toho najpevnejšieho lietadla asi ako mokrú papierovú utierku ponorenú do misky s kyselinou sírovou, útočné lietadlá Avenger a Hellcat vleteli do tohto pekla rýchlosťou dvesto míľ za hodinu, bombardujúc nepriateľské lode všetkým, čo mali na palube – čo nebolo veľa, berúc do úvahy, že tieto lietadlá boli vybavené na protipechotné a protiponorkové boje a posádky na lodiach nemali čas prezbrojiť ich niečím viac užitočným. Americkí piloti však mali v paži, a tak zatiaľ čo doslova päťsto ťažkých guľometov a protilietadlových kanónov trhalo nebo okolo nich na kúsky, piloti Avengerov zhadzovali hĺbkové nálože na ťažké krížniky a lietadlá Hellcat sa vrhali strmhlav z oblakov, aby pokropili bojové lode s guľometmi ráže .50 milimetrov, dúfajúc, že možno zastrelia niekoho dôležitého alebo poškodia nejakú dôležitú súčasť vybavenia.

Naspäť, na morskej hladine, Johnston zázrakom prešiel skrz delostrelecký masaker a priblížil sa dosť na to, aby začal svoj útok. Zúfalo sa snažiac dosiahnuť sladkú pomstu a s tvrdohlavým zámerom spôsobiť tak veľa škody, ako je len možné s jej zbraňami, Johnston spustila paľbu na vedúci japonský ťažký krížnik Kumato – masívnu vojnovú loď, ktorá prevažovala malý Johnston jedna k siedmym – zo všetkých svojich piatich päť palcových zbrani Nezastrašená, Johnston vypálila dvesto sálv svojej päťpalcovej munície v priebehu piatich minút, bijúc na nepriateľský trup, ničiac niekoľko z jeho ťažkých zbraní a ukončujúc túto kanonádu vypálením desiatich torpédových sálv priamo do Kumanovho rozkroku, čím roztrhla jeho trup, vyhodila do vzduchu jeho predok a roztrhla japonskú vlajkovú loď takmer na polovicu. Vytryskla prvá krv a bol to Little Mac, ktorý uštedril pravý hák samotnému Mike Tysonovi.

Keďže si práve minula všetky svoje torpéda – jedinú zbraň schopnú naozaj poškodiť nepriateľské ťažké lode – Johnston zatiahla ručnú brzdu, otočila sa a začala šialený útek smerom k Taffy-3, stále páliac stovky výstrelov z jej päťpalcových kanónov na hocičo, čo na obzore pripomínalo trup lode.

Nanešťastie, šťastie Johnstona sa minulo a na extrémne krátku vzdialenosť dostala priamy zásah z neuveriteľne masívnej japonskej bojovej lode Kongo. Ťažké šestnásť palcové strely prerazili trup Johnstona, zničili jej boiler čím znížili rýchlosť americkej lode na polovicu. Ďalšia salva z ťažkého krížnika, ktorá zasiahla americkú loď, zapálila jej zásoby štyridsaťmilimetrovej protilietadlovej munície, ktorá explodovala a vychrlila šrapnely skrz niekoľko podlaží a následne ďalšia salva z inej nepriateľskej lode zasiahla priamo lodný mostík, čím zničila jej stožiar a teda komunikačné a radarové schopnosti. Kapitán Evans prišiel o dva prsty a jeho tvár, hruď a ruky zasiahla neskutočne žeravá salva šrapnelov. Tento pripináčky-jediaci tvrďas sa však postavil, oprášil sa, vyšiel na palubu, akoby si ani nevšimol, že polovica jeho tela je v plameňoch, a pokračoval vo vydávaní rozkazov, veliac svojej lodi napriek tomu, že jeho košeľa bola roztrhaná ako keď James T. Kirk bojoval s Gornom na povrchu asteroidu.

Medzitým vo vzduchu Avengeri a Hellcats pokračovali vo svojich ostreľovacích útokoch, vrhajúc sa vo vyskej rýchlosti na nepriateľa, vypúšťajúc svoje lodeznásilňujúce nálože a následne sa dvíhajúc zo svojich strmhlavých náletov, skúšajúc neodpadnúť zo šialeného preťaženia, ktoré sa snažilo rozbiť im lebky. Krížnik Suzuya bol zasiahnutý dvomi vzduch-zem bombami a ťažko poškodený, takže sa stiahol z formácie spolu s podobne poškodeným Kumanom. Dokonca aj piloti, ktorých lietadlá boli naložené propagačnými letákmi a inými zbytočnosťami našli spôsob ako prispieť k boju – títo týpci otvárali svoje (prázdne) torpédovacie dvere, čím dali nepriateľovi pocit, že torpédo mieri na ich krížniky. Japonci samozrejme nevedeli, že títo piloti neniesli žiadne zbrane a tak boli nútení podstupovať úhybné manévre len pre prípad, že na nich mieri torpédo, čím sa spomaľovali a dávali americkej flotile viac času na útek.

Inšpirovaní príkladom Johnstona, zvyšok torpédoborcov z Taffy-3 sa čoskoro rozhodlo, že serú na to a nenechajú Johnston užiť si všetku zábavu samých a že sa tiež pridajú do boja a okúsia trochu sladkého pocitu nakopávania zadkov. Americké torpédoborce Heerman a Hoel sa vrhli skrz dym do boja a pripojili sa k sprievodnému plavidlu Samuel B. Roberts – supermalému, superpomalému, ľahkovyzbrojenému v podstate neopancierovanému protiponorkovému plavidlu, ktoré by za akýchkoľvek iných okolností malo v priamom súboji s imperiálnou bojovou loďou asi takú šancu ako dvojveslica s dvomi týpkami s oceľovými helmami a pištoľami. Len pre lepšiu predstavu, výška vĺn tvorených japonskými bojovými loďami bola vyššia ako stožiar Robertsa.

Keď sa druhá vlna amerických lietadiel blížila k dostrelu torpéd, preleteli okolo poškodeného Johnstona, stále sa snažiaceho prikrivkať k lietadlovým lodiam. Krvácajúci, polomŕtvy kapitán Evans stál v pozore na palube a salutoval im, zatiaľ čo sa blížili skoro istej smrti. Po tom ako ho minuli ostatné torpédoborce, Evans zaškrípal zubmi, vyburcoval sa a vydal rozkaz, aby sa Johnston otočil a vrátil sa do boja, uzatvárajúc formáciu a poskytujúc kryciu paľbu s akoukoľvek muníciou, ktorá zostala pre jeho päť palcové zbrane, napriek tomu, že loď v tomto momente v podstate držala pokope len vďaka lepiacej páske.

Americké torpédoborce vrazili plnou rýchlosťou do smrtiacej paľby nepriateľských kanónov a prerazili priamo do stredu japonskej formácie, využívajúc svoje protilietadlové a protiponorkové zbrane na streľbu na hocičo, čo stálo za to. Hoel spustila svoje torpéda na bojovú loď Kongo ale minula, následne si začala vymieňať salvy na krátku vzdialenosť s ozrutným imperiálnym krížnikom Haguro – čo bola jasná samovražda za najlepších okolností, nieto ešte keď ste prečíslení dvadsaťtri k trom. Heerman vyrazil priamo k štyrom japonským bojovým lodiam, zasahujúc ich barážou štyridsaťštyrilibrových striel zo svojich päť palcových zbraní a následne vypálil sedem torpéd na monštrum zvané Yamato. Imperiálna vlajková loď vidiac viac ako poltucta torpéd raziacich si cestu skrz more priamo na ňu sa pokúsila uhnúť, čím poslala seba – a admirála Kurita – do opačného smeru, v akom prebiehala bitka. Kurita, vidiac bojisko vo svojom späťáku a uvedomujúc si, že nebude schopný veliť akcii, jednoducho vydal rozkaz “všeobecný útok”, čo v podstate znamenalo, že každý japonský kapitán sa mal sám rozhodnúť čo mal robiť a na čo mal strieľať. Heerman následne zasiahol bojovú loď Haruma s ďalšou barážou torpéd a poškodil jej trup s vysokovýbušným kopancom do vajec. Malý Samuel B. Roberts sa taktiež zapojil do akcie, zaútočil na ťažký krížnik Chokai, pokropil ho torpédami a vymenil si s ním paľbu na krátku vzdialenosť. Roberts bol na takú krátku vzdialenosť taký malý, že Chokai nemohol znížiť svoje delá dostatočne nízko pre zásah, čo umožňovalo Robertsovi veselo strieľať do mäkkého Chokaiovho podbrušia.

Zatiaľ čo pokračoval boj lode proti lodi na krátku vzdialenosť s tromi maličkými americkými torpédoborcami útočiacimi na tucet nepriateľských ťažkých krížnikov a bojových lodí, kapitán Evans si všimol, že skupina piatich japonských torpédoborcov – lodí porovnateľnch vo veľkosti a výzbroji Johnstonovi – sa oddelila z nepriateľskej formácie a pripravovala sa na torpédový útok na americké lietadlové lode. Johnston bol poškodený a bez elektrickej energie (motory museli byť nakopnuté dvoma silnými mužmi zatiaľ čo sa do strojovne okolo nich valila morská voda), ale Evans vedel, že Johnston je jediná loď so šancou dostať sa k lietadlovým lodiam včas. Vydal rozkaz na otočenie sa a útok, vrhajúc sa priamo do japonskej formácie, páliac zo všetkých zbraní napriek tomu, že bol prečíslený päť k jednej loďami, ktoré boli v omnoho lepšej kondícii. V jeho beznádejnom útoku nepriateľské lode počas toho, ako reagovali na ťažkú paľbu namierenú na ich trupy, vyvrhol mimo kurz, čím tiež zmaril ich mierenie a tak Japonci poslali všetky svoje torpéda mimo americké lietadlové lode.

Naspäť v prestrelke teraz zahrňujúcej moria pri Samarskom ostrove sa sprievodné lode Dennis, Raymond a John C. Butler pripojili k svojej sesterskej lodi Samuel B. Roberts, raziac priamo do zubov epického námorného duelu odohrávajúcom sa skrz oceán. Maličké americké lode robili všetko čo mohli, aby sa postavili do cesty japonských najťažších plavidiel a udržali ich čo najďalej od lietadlových lodí, páliac so všetkým čo mali na palube, zatiaľ čo lietadlá sa vrhali tam a späť so svojimi zbraňami a bombami. Heerman si vymieňal strely s dvomi ťažkými krížnikmi na krátku vzdialenosť, Hoel bojoval o svoj život proti nemožným šanciam s tromi vojnovými loďami, ktoré naň pálili z rôznych strán a maličký Samuel B. Roberts pálil tak rýchlo, že by za hodinu vypálil zo svojich dvoch zbraní šesťsto striel, z čoho väčšina zasiahla ťažký krížnik Chokai tak tvrdo, že sa Samuel B. Robertsovi nejako podarilo vyradiť Chokai z boja.

Počas nasledujúcej hodiny bol boj rýchly a zbesilý, ale situácia bola z minúty na minútu horšia. Heerman a sprievodné plavidlá poškodili krížnik Chikuma, ktorý sa obrátil na útek a bol čoskoro storpédovaný do koralového útesu lietadlom Avenger, ale okrem toho sa veci začali pomaly obracať proti americkej flotile. Heerman dostal zásah do mostíka, ale pokračoval v boji napriek tomu, že bol totálne v plameňoch a priklincovaný na mieste tromi japonskými torpédoborcami.

Obkľúčený bojovými loďami a krížnikmi, Hoel bol zasiahnutý bojovou loďou Kongo, keď trojica ťažkých štrnásť palcových striel zasiahla jeho zadné motory a zbrane a vyradila jeho navigačný systém. Hoel, prakticky mŕtvy vo vode, stále pokračoval v boji a otvoril paľbu so svojimi poslednými torpédami – namierenými manuálne, pretože elektronika bola uškvarená. Torpéda zasiahli krížnik Haguro, vyhodili do vzduchu niekoľko nižších podlaží a prinútili ho opustiť formáciu. Hoel bol však hlboko v sračkách. Bez možnosti uhýbať sa útočníkom a s väčšinou zbraní buď bez munície alebo zničenými, Hoel bol zasiahnutý počas hodinovej bitky štyridsať krát a rozstrieľaný na kúsky. Kapitán vydal rozkaz opustiť loď, ale posádka za Hoelovymi zbraňami odmietla a stále pálila počas toho, ako sa loď pod nimi potápala, zatiaľ čo prebíjala zbrane manuálne, pretože nabíjačky boli zničené. Nepriatelia ich umlčali až keď zasiahli muničné sklady. Malý Roberts bol taktiež zasiahnutý tromi salvami masívnych protipancierových striel a posádka bola nútená opustiť loď, čím ukončili svoj heroický boj.

Medzitým sa lietadlová loď Gambier Bay stala jedinou americkou lietadlovou loďou v histórii, ktorá bola potopená povrchovou streľbou, keď ju zasiahla salva z japonskej bojovej lode. Lietadlová loď Kalinin Bay bola zasiahnutá pätnásťkrát ale napriek tomu zostala na hladine, čo je pôsobivé, ak vezmeme do úvahy, že v hre Battleship stačí na potopenie lietadlovej lode päť zásahov. Okrem týchto dvoch komplikácii pokračovala eskorta lietadlových lodí vo svojom zúfalom úteku do bezpečia, využívajúc svoje odvážne eskortné lode, ktoré sa obetovávali, aby ich zachránili. Druhý torpédový útok japonských torpédoborcov bol zmarený rýchlym manévrovaním časti lietadlových lodí a hrdinskou ostrostreľbou pilotov zasahujúcich torpéda vo vode s guľometmi počas letu rýchlosťou dvesto míľ za hodinu.

Na inej časti bojiska viedol Johnston svoj statočný posledný boj, divoko strieľajúc do všetkých strán, obkľúčený torpédoborcami, ktoré ho kropili paľbou bez zľutovania. Keď boli všetky jeho zbrane zničené a motory zaplavené, Evans konečne vydal rozkaz opustiť loď a zmizol z histórie, pretože ho už nikdy nikto nevidel. Japonské torpédoborce sa vydali späť k svojej flotile s cieľom zapojiť sa do bitky. Muži na ich palubách salutovali americkým námorníkom plávajúcim v mori.

V dva a pol hodinovej bitke pri pobreží ostrova Samar stratili Američania štyri lode – torpédoborce Johnston a Hoel, sprievodnú loď Samuel B. Roberts a lietadlovú loď Gambier Bay. Japonci, ktorý šli do tejto bitky s neuveriteľnou presilou, utrpeli podobné straty – dva ťažké krížniky boli zničené (Chokai a Chikuma), dva ďalšie boli vyradené z boja (Kumano a Suzuya) a bojová loď Haruma utrpela ťažké poškodenie trupu. Uvedomujúc si, že jeho útok nestál za straty, ktoré utrpel, a že sa rýchlo blížia posily v podobe čerstvých amerických lietadiel a bojových lodí, admirál Kurita odvolal útok. Taffy-3 sa nejako podarilo odraziť najväčšiu flotilu bojových lodí v histórii a to len so šiestimi lietadlovými loďami, tromi torpédoborcami a štyrmi sprievodnými loďami.

Taffy-3 utrpelo straty 792 mŕtvych a 768 zranených a muži, ktorí opustili lode strávili sedemdesiat dva hodín vo vodách zamorenými žralokmi predtým, ako ich zachránili. Napriek všetkým nástrahám dokončili svoju misiu – lietadlové lode a lode s armádou boli v bezpečí a japonské centrálne sily boli odrazené v jednej z najhrdinskejších námorných bitiek v histórii. Celá jednotka dostala prezidentské vyznamenania a kapitánovu Ernest E. Evansovi z USS Johnston udelili po smrti Medal of Honor.

Počas celej Bitky o Samar si admirál Kurita myslel, že bojuje s flotilou lietadlových lodí sprevádzaných ťažkými americkými krížnikmi. Vôbec netušil, že bojoval len s loďami polovičnej veľkosti.