Bennie Adkins

15 septembra 2014 sa 80 ročný veterán U.S. Army a vrchný seržant vo výslužbe menom Bennie G. Adkins vybral do Bieleho domu, aby si prevzal Medal of Honor z rúk prezidenta.

Odovzdanie tohto najvyššieho vojenského vyznamenania bolo veľmi oneskorené formálne ocenenie toho, že pred 48 rokmi vykonal jeden z najviac hardcore tvrďáckych vojenských skutkov o akých ste počuli a nejako ho prežil, aby nám o ňom mohol porozprávať.

Toto je príbeh zeleného baretu, člena špeciálnych jednotiek s imunitou voči guľkám a 81mm mínometom a kopou munície ako Steven Segal, ktorý končí tvrďáckym únikom, ktorý zahŕňa veci ako ľudí jediaceho tigra, ktorý ho prenasledoval skrz krvavé džungle Južného Vietnamu.

Počas troch mesiacov vedúcich k 9. marcu 1966 mali muži zo špeciálnych jednotiek, ktorí okupovali základňu v A Shau Valley, pocit, že sa v džungli za stenami základne chystá niečo nekalé. Prieskum reportoval v predchádzajúcich týždňoch zvýšenú koncentráciu jednotiek a rádiových signálov a bolo len otázkou času, kedy veci začnú ísť z kopca.

32 ročný prvý seržant Bennie Adkins z 5. skupiny špeciálnych síl bol jedným zo 17 elitných amerických zelených baretov vyslaných asistovať Juhovietnamcom v ich boji proti komunistickým silám Severu. Táto základňa, pevnosť v tvare trojuholníka sediaca na vrchole kopca v džungli A Shau Valley, bola zriadená, aby zabránila nepriateľským jednotkám prenášať zásoby skrz Laos po Ho Chi Minhovej ceste. Tým, že radili juhovietnamskej milícii ako plieniť nepriateľské teritórium, mohli Američania útočiť na zásobovacie línie Viet Congu  bez toho, aby formálne rozšírili vojnu do miest ako Laos alebo Kambodža. Celkom dobrý plán, ale len do momentu, pokiaľ ho Severovietnamci neprekukli a nerozhodli sa prepadnúť túto základňu a zabiť každú ľudskú bytosť v nej.

Zelení bareti si vyžiadali posily, ale nikdy ich nedostali. Namiesto toho boli kompletne obkľúčení nepriateľskými silami. O štvrtej ráno 9. marca 1966 začulo 17 Američanov a 410 Juhovietnamcov prvé hrmenie, ktoré sa zmenilo na štvorhodinovú baráž z ťažkých mínometov, ktoré zosielali smrť na zem v ich základni.

Medzi pískajúcimi strelami a zem-trhajúcimi výbuchmi, ktoré rýchlo pokryli základňu, stál seržant prvej triedy Adkins. Adkins bol predtým, než ho zregrutovali do armády v roku 1956 typický farmár z Oklahomy. Po tom, ako bol vyslaný do Nemecka, kde niekoľko rokov pôsobil ako strojopisec, sa rozhodol, že na to serie a prihlásil sa ako dobrovoľník ku špeciálnym jednotkám, pretože nevidel zmysel v polovičnom vojenstve. A keďže bol Adkins vo Vietname už na svojej druhej rotácii, vedel, čo sa spustilo. Schmatol svoju M-16 a škatuľu s vysoko výbušnými 81mm strelami do mínometu, rozbehol sa k svojmu stanu, prerážajúc si cestu skrz stĺpce hliny a ohňa tryskajúcimi zo zeme a skĺzol do svojho zákopu štýlovo, ako by práve spadol zo svojej nadupanej motorky.

Napriek tomu, že nemal ani len tušenie kde by mohlo byť umiestnené severovietnamské delostrelectvo (najlepší odhad bol: VŠADE KURVA NAOKOLO), Adkins schmatol mínu, vhodil ju do mínometu a začal bez mierenia ostreľovať všetko okolo tábora zosielajúc smrtiaci dážď ako jedenástu Božiu ranu na Egypťanov. Keď ho nepriatelia konečne zamerali, Adkins bol vystrelený zo svojho zákopu nepretržitým ostreľovaním zasranými 105mm ťažkými mínami, ale ani šrapnel trčiaci z jeho chrbta a ťažký otras mozgu, aký mávajú dlhoroční hráči amerického futbalu, neubrali ani trochu z jeho nálady zabíjať nepriateľov. Proste si nasadil naspäť svoju helmu, skotúľal sa naspäť do zákopu a vrátil sa k posielaniu vysoko výbušných, infernotvoriacich striel o veľkosti veľkého novorodenca vo vysokej rýchlosti na hlavy nič netušiacich viac ako dve míle vzdialených nepriateľov.

Počas troch dlhých, pekelných hodín lietali strely do oboch strán, ničiac budovy, mínové polia a ostnatý drôt, trhajúc palmy (a vojakov) na triesky. Raz za čas sa vydali ostrieľané nepriateľské jednotky otestovať perimeter tábora a stiahli sa až po tom, ako vyčistili americké mínové pole alebo položili nálož pod steny pevnosti. V istom momente sa k seržantovi Adkinsovi donieslo, že počas jedného z týchto útokov boli zranení niekoľkí americkí vojaci a že sú teraz priklincovaní pod táborom a ostreľovaní mínometnou paľbou.

Bez zaváhania, Adkins si zobral svoje veci, vyskočil zo zákopu a rozbehol sa k frontovej línii, aby zachránil svojich kamošov a zabil každého, kto im išiel po krku. Adkins našiel svojich kamošov v zlom stave, ale prekonal výbuchy mín, ostreľovanie guľometmi a občasnú streľbu od ostreľovačov s ich Dragunov puškami, schmatol svojich spolubojovníkov odniesol ich – podľa potreby – buď k bezpečnejším palebným pozíciám alebo do lekárskeho stanu.

Poobede sa veci trochu upokojili, v zmysle, že už všade na okolo neboli všetci trhaní na kusy výbuchmi, a Američania boli schopní privolať helikoptéru, ktorá mala pristáť v tábore a odviesť zranených. Napriek občasnej snajperskej streľbe, ktorá im svišťala okolo hláv (nič strašné v porovnaní s peklom, ktoré práve prežil), začal Adkins nosiť zranených vojakov prehodených cez rameno k pristávacej ploche.

Potom, z ničoho nič, v momente, kedy začali zranených nakladať do helikoptéry, sa veci začali seriózne kurviť.

Spustila sa streľba a keď sa Američania otočili, uvideli skurvený dvojtonový nákladiak plný plus-mínus tucta predtým spriatelených Juhovietnamcov, ktorí sa k nim strieľajúc blížili. Podľa všetkého, zatiaľ čo väčšina juhovietnamských vojakov boli hardcore bojovníci zápasiaci s komunistickou nadvládou, títo klauni sa rozhodli, že základňa je stratená a teda by sa mohli pokúsiť dezertovať a vyhnúť sa poprave vykonanej víťaznými severovietnamskými jednotkami, ktoré im pravdepodobne čochvíľa nakopú zadky.

Takže… jebať na nich. Seržant Adkins spustil paľbu a rozbehol sa skrz otvorený terén, aby odlákal nákladiak z pristávacej plochy a evakuačná helikoptéra mohla vzlietnuť. Za pár minút bol útok zmarený a helikoptéra vo vzduchu.

Podvečer a znova večer 9. marca Adkins podnikol dva odvážne behy za relatívne bezpečnú hranicu tábora – raz aby vytiahol zraneného muža zo zákopu a raz aby priniesol plnú bedňu munície a jedla, ktorú omylom zhodili do stredu neoznačeného zasraného mínového poľa. Obe z týchto aktivít sú hrdinské akcie samé o sebe, napriek tomu sú pri tomto príbehu o seržantovi Bennie Adkinsovi v Bitke o A Shau zhustené do jednej vety.

Prvý deň bol totiž iba začiatok a hlavný pechotný útok začal pri ďalšom svitaní, keď sa v podstate nekonečná horda determinovaných, nezastaviteľných severovietnamských jednotiek vrhla z džungle zo všetkých smerov s jedinou myšlienkou v hlave – obsadiť tábor a vymazať ho z mapy.

Bennie Adkins, napriek tomu, že spal asi tak dlho ako ľudia na technopárty, opäť vyskočil do akcie.

Pomedzi chaos, deštrukciu, štekajúce guľomety a smrteľné výkriky, ako nepriateľov tak spolubojovníkov, pálil prvý seržant Bennie Adkins zo svojho mínometu jednu salvu za druhou. Aj keď už všetky ostatné juhovietnamské ťažké zbrane boli rozstrieľané delostrelectvom alebo obsadené severovietnamskými jednotkami, ktoré práve prerážali skrz steny tábora, Adkins zostal na svojej pozícii a pálil ďalej, napriek tomu, že ho vystrelili zo zákopov po druhý krát. Keď mu došli míny, Adkins vzal do rúk bazuku a začal páliť vysoko výbušné strely do všetkých strán ako Arnold na konci Commanda. Keď sa nepriatelia priblížili na dohľad jeho zákopu, vytiahol jeho M-16 a vypustil zo svojej pušky prúd plne-automatizovanej smrti, zatiaľ čo ho zasiahla guľka a šrapnel z granátu, a následne zabil skupinu nepriateľov, keď im hodil naspäť ich vlastný granát.

Asi o druhej poobede, po takmer osemhodinovej šichte neustáleho nakopávania zadkov, sa americké a juhovietnamské jednotky stiahli do vnútornej časti základne, zatiaľ čo im americké lietadlá svišťali nad hlavami a spúšťali na nepriateľov hromady žeravého napalmu. Adkins medzitým vtrhol do komunikačného stanu a zabil niekoľko mužov v boji zblízka, napriek tomu, že už ho zasiahlo viac ako 18 guliek a šrapnelov. Spolu s niekoľkými ďalšími preživšími sa pokúsil o protiútok, ale bez úspechu – jednoducho čelili príliš veľa nepriateľom. Prišiel rozkaz, aby odtiaľ okamžite vypadli.

Okolo piatej poobede, po takmer dvoch dňoch bojov, sa zranený, dehydrovaný, rozstrieľaný seržant Adkins, ktorý bol takmer bez munície, dobrovoľne prihlásil, že zadrží nepriateľské severovietnamské jednotky, zatiaľ čo sa americkí a juhovietnamskí preživší presunú na pristávaciu plochu a evakuujú helikoptérami. Zatiaľ čo sa jeho muži sťahovali, Adkins poskytoval kryciu paľbu z guľometov, bazúk a útočných pušiek, zabíjajúc všetko stojace mu v ceste, čím kupoval toľko času, ako len mohol, predtým ako schmatol svojho zraneného kamoša a odniesol ho k helikoptére.

Zlá správa je, že v momente keď sa dostali na pristávaciu dráhu, helikoptéry boli dávno preč. Všetko čo zostalo z posádky základne bol on, sedem ďalších zelených baretov a pár tuctov Juhovietnamcov.

Okamžite sa rozbehli do džungle s cieľom vyhnúť sa nepriateľovi a prežiť.

Seržant Bennie Adkins, dva dni na nohách, bez spánku, zranený 18 krát v rôznych častiach tela, pokračoval vo vyhýbaní sa Severovietnamcom v hustej vietnamskej džungli počas nasledovných 48 hodín. Prežil stretnutie s ľudí jediacim tigrom, vyhol sa niekoľkým severovietnamským hliadkam, nejako sa vrátil späť na svoju pôvodnú pozíciu, kde sa mu podarilo zavolať pomoc a odísť živý. Osobne má potvrdených 145 zabitých nepriateľských vojakov v tejto 86 hodinovej bitke.

Odkrútil si ešte jednu rotáciu vo Vietname a z armády odišiel ako vrchný seržant vo výslužbe – najvyššia hodnosť v americkej armáde pre regrútov. Dostal sa domov živý, je ženatý 59 rokov (momentálne už 63, keďže stále žije pozn. prek.), založil a viedol účtovnícku firmu a 15. septembra 2014 sa stal 80. živým recipientom Medal of Honor. Keď sa ho spýtali na jeho vyznamenanie povedal “Ja len strážim toto vyznamenanie pre zvyšných šestnástich Američanov z bitky a špeciálne piatich, ktorí to neprežili… Môžem vám povedať o každom jednom mužovi, ktorý tam bol a aj o piatich, ktorí stratili životy. Môžem vám povedať ako umreli. Postupne je to ľahšie, ale nikdy na to nezabudnete.”