William Wallace

William Wallace bol tvrďácky bojovník za slobodu, ktorý žil v 13. storočí a nakopával anglické zadky pri každej príležitosti. Bol centrálnou postavou v Prvej škótskej vojne o nezávislosť, v ktorej rozbíjal lebky nepriateľov svojim gigantickým obojručným mečom a nenechal si srať na hlavu od nikoho, nikde, nikdy a zo žiadneho dôvodu. Narodil sa ako druhý syn miestnemu malému šľachticovi a  preto, čo sa týka majetku, pôdy a moci, zdedil holý kokot, no napriek tomu vo svojich dobrodružstvách v nížinách stredovekého Škótska konal vznešené skutky, z ktorých sa stali legendy a tiež ako-tak presný epický historický film ocenený Oscarom.

Hneď na začiatok mi dovoľte povedať, že William Wallace bol bastard, s ktorým by sa nikto rozumný nikdy nesnažil vymrdať. Predstavte si típkov, ktorí súťažia v Highland Games – tých šialených, ožratých, drevorúbajúcich, bradatých skurvysynov, ktorí hádžu tristo päťdesiat kilové sudy s whisky šesťsto metrov do vzduchu a zabíjajú lesnú zver hlavičkami. Potom si predstavte típka, ktorý by im dal v ringu v súboji bez rukavíc na držku v deväť z desiatich prípadov bez toho, aby sa zapotil, a začnete mať trochu predstavu o tom, čo za chlapíka bol William Wallace. Súdiac podľa toho, že do boja nosil takmer dvojmetrový obojručný meč a zaobchádzal s ním tak zručne, že sekal skurvysynov rýchlejšie ako motorová píla, viacero historikov predpokladá, že Wallace bol vysoký takmer 215 centimetrov. Nikto sa mu nemohol postaviť sám bez toho, aby neskončil z rozmliaždenou lebkou ako prezretý melón, no napriek tomu veľa spisovateľov z daného obdobia spomína, že bol tiež obratný a agilný ako genetický hybrid pantera a Jet Liho a mohol utekať rýchlejšie ako lamborghini natankované leteckým palivom. Jeho Conanovské schopnosti prejsť dvadsať metrov jedným skokom sú stelesnením snajperského motta “Ak utekáte, akurát zomriete unavený” a jeho nehanebné nosenie kiltu potvrdzuje, že mal gigantické gule. Pravdepodobne musel nosiť kilt preto, lebo žiadne obyčajné nohavice neboli schopné udržať vnútri jeho masívne vajcia. Tu je jeho príbeh.

V roku 1297 malo Škótsko problémy s následníctvom trónu, keď nečakane zomrel jediný dedič, a tak sa kráľ Anglicka Edward I (známy ako “Dlháň”, túto prezývku si vymyslel sám, keď rozprával o dĺžke svojho prirodzenia) rozhodol, že tieto problémy vyrieši tak, že vyhlási seba za Kráľa Škótska a zabije hocikoho, kto by s tým nesúhlasil. Toto sa veľmi nepáčilo škótskej šľachte, a tak sa anglickému vládcovi vzopreli. Edward Dlháň odpovedal inváziou do Škótska, zabíjaním obyvateľov mestečka Berwich, nakopaním škótskej armády do zadku v Bitke pri Dunbare, zatknutím škótskeho kráľa a ukradnutím Kameňa osudu (gigantickej zasranej skaly, ktorá slúžila ako symbol škótskych kráľov) z jeho miesta v hrade v Scone. Predtým, ako sa vrátil s Kameňom osudu a zosadeným škótskym kráľom do Anglicka, Edward sa uistil, že jeho muži a dôstojníci boli dosadení na každú dôležitú pozíciu v Škótsku, pretože to bol totálny, zasraný zmrd.

V tomto čase bol William Wallace nechválne známy ako zbojník, ktorý bol hľadaný autoritami za zabitie guvernéra Dundee, sprostého tyrana, ktorý dostal čo si zaslúžil za to, že sa snažil vymrdať s klanom Wallace. Jedného dňa, nie dlho po tom, ako Angličania totálne natrhli Škótom zadok, Wallace popíjal pivo a lovil ryby v meste Lanark. Po ceste domov natrafil na piatich ožratých zasraných anglických vojakov, ktorí sa dožadovali, aby im Wallace odovzdal celodenný úlovok, pravdepodobne preto, že celý deň fajčili trávu a mali kurva hlad. Wallace im ponúkol polovicu svojho úlovku, ale oni mu povedali, že ak im ho neodovzdá celý, popravia ho za vlastizradu. Wallace odpovedal pridrbaním jednému skyrvysynovi svojou udicou, ukradnutím jeho meča, použitím ho na rozsekanie všetkých piatich mužov na kúsky a následným využitím týchto kúskov na chytenie väčších rýb. Potom utiekol do mesta a ukryl sa u svojej frajerky. Keď sa objavil šerif a chcel Wallaca zatknúť, jeho frajerka povedala, že nemá ani tušenia kde by mohol byť. A keďže ukrývanie zločinca bolo vtedy omnoho horším zločinom ako dnes, šerif Wallaceovu priateľku na mieste popravil.

To bola chyba.

Wallace prepol do šialeného berserker módu, zabil šerifa, rozsekal jeho mŕtvolu a vyvraždil celú anglickú posádku v Lanarku svojim penisom. V tom momente započal svoju krížovú výpravu proti Angličanom. Počas svojich ciest po Škótskom vidieku zregrutoval skupinu tvrďáckych partizánskych bojovníkov a bojoval za slobodu a proti útlaku a kokotizmu všade, kde sa objavil. V Loudoun Hill prepadla Wallaceova 50 členná skupina 200 člennú anglickú skupinu jazdcov, vyhladili ich a zabil generála Fenwicka, muža, ktorý bol pravdepodobne zodpovedný za smrť Wallaceovho otca. Wallaceovej malej skupine sa podarilo obsadiť ťažko opevnenú, dobre bránenú pevnosť, hrad Ardrossian, keď sa preplazili do chrbta posádky, prepadli ich a rozmliaždili ich lebky železnými kolesami. Novinky o Wallaceových víťazstvách inšpirovali Škótov, nakopli všetkých do boja proti anglickým okupantom a dodali im odvahu, aby povstali na ochranu svojej slobody. Plebejci, zbojníci a roľníci sa hrnuli skrz krajinu, aby sa pridali do jeho radov, a tak mal čoskoro William Wallace celkom veľkú armádu tvrdých, šialených skurvysynov, pripravených roztrhať Angličanov na kusy. Obľahli v Škótsku niekoľko anglických pevností, zahŕňajúc sídlo kráľov, hrad Scone, a podarilo sa im vytlačiť nepriateľa na juh od pevnosti a preč z ich domoviny.

Edward Dlháň bol samozrejme seriózne nasraný, keď jeho najskúsenejší tvrďácki generáli neboli schopní  poraziť tohto zbojníka a jeho bandu revolucionárov, a tak popravil niekoľko svojich dôstojníkov ako Darth Vader a rozkázal preživším, aby spustili útok na Wallaceovu provizórnu armádu zloženú z futbalových chuligánov. V bitke o most Stirling sa Wallaceovým mužom postavila silná, dobre vyzbrojená, dobre vytrénovaná, profesionálna anglická armáda. Keďže bol prečíslený jedna k piatim a beznádejne horšie vybavený, vymyslel Wallace plán. Počkal, kým Angličania prekročia úzky most, a potom sa na nich jeho muži vrhli zo všetkých strán ako svorka besných vlkov útočiaca na muža v bezvedomí vyrobeného zo sviečkovej. Keď sa Angličania snažili privolať na pomoc svoju kavalériu, Wallace nechal svojich mužov zničiť most, čím poslal niekoľko stoviek rytierov do rieky pod nimi a odrezal anglickému predvoju únikovú cestu. Anglické sily boli totálne vyhladené zo zemského povrchu. Na oslavu svojho víťazstva si dal Wallace vyrobiť obal na meč z vysušenej kože nepriateľského veliteľa, čo je trochu morbídne.

S anglickou armádou v rozklade, unikajúcou ako blbí duchovia pred Pac-Manom po tom, ako zjedol pilulku, Wallace započal svoj útok, pripravený rozmliaždiť ich svojimi vlastnými zubmi, zatiaľ čo mal výhodu na svojej strane. Prekročil hranicu do Northumberlandu, plienil, drancoval a vypaľoval anglické usadlosti, kedykoľvek na ne natrafil, žijúc z nekonečnej túžby po pomste ako zasraný Punisher. Dostal sa na juh až po Cockermouth, čo mi v zemepisnom merítku nevraví nič, ale rozhodol som sa ho spomenúť, pretože Cockermouth je pravdepodobne najlepšie meno pre mesto v histórii. Po niekoľkých mesiacoch nakopávania zadkov, ukorisťovania zásob a tlčenia už porazenej anglickej armády sa Wallace vrátil do Škótska s neuveriteľným množstvo lupu a slávy, čo mu pravdepodobne pomohlo získať neuveriteľné množstvo zadkov od ženských po celkom Škótsku. Za jeho činy pri nakopávaní anglických zadkov z neho Robert de Bruce spravil rytiera a dal mu prestížny titul “Ochranca Škótska a veliteľ jeho armád”.

Nanešťastie, rocková párty sa musela raz skončiť a kráľ Edward mal už plné zuby škótskych sračiek. Ukončil vojnu, ktorú viedol vo Francúzsku, a poslal všetky svoje sily vysporiadať sa s rebéliou. V roku 1298 prekročila armáda 30 000 Angličanov hranicu, aby dala Wallaceovi lekciu. Tieto sily sa stretli v bitke pri Falkirku, kde 6000 Škótov podniklo zúfalý pokus postaviť sa votrelcom napriek tomu, že ich šance boli horšie ako pomer mužov k ženám na turnaji v Magic: The Gathering. Nanešťastie, Wallacea opustila jeho kavaléria (ktorá, o čom nevedel, sa skladala takmer celá zo škótskych šľachticov, ktorí boli podplatení anglickým kráľom) a jeho zostávajúca pechota nemala šancu proti anglickým lukostrelcom a ťažkej kavalérii, ktorých do boja postavili Angličania. Wallace prehral bitku, ale podarilo sa mu počas nej zabiť veliteľa anglických templárov v boji muža proti mužovi, čo je kurva dobrá práca. Napriek tomu, že Škóti zažili trpkú porážku na bojisku, podarilo sa im uštedriť Angličanom také straty, že nemohli pokračovať vo svojej invázii.

Po svojej porážke pri Falkirku sa Wallace vzdal svojho titulu Strážcu Škótska v prospech svojho spolu-tvrďasa Roberta de Bruce, a vydal sa do Francúzska, kde chcel presvedčiť ich kráľa, aby pomohol Škótom v boji za nezávislosť. Počas svojej cesty zažil Wallace kopu šialených dobrodružstiev, ako keď sa jeho loď ocitla v bitke s nechválne známym pirátom Richardom Longovillom, tiež známym ako Red Reaver. Wallace osobne nakopal Longovilla do zadku a zavrel ho do väzenia. Nakoniec ho prepustil pod podmienkou, že bude pokračovať v útokoch na anglické lode, zatiaľ čo Škótov nechá na pokoji. Napriek tomu, že Wallace vykonal veľa cool skutkov ako zdvihnutie Eiffelovej veže do vzduchu a zjedenie bagety, Wallaceova misia do Francúzska bola neúspešná a okolo roku 1300 sa vrátil do Škótska.

Nanešťastie, v tomto momente bojoval William Wallace prehranú bitku. Edward uplatil množstvo škótskych šľachticov a presvedčil ich, aby prisahali vernosť anglickej korune, a Wallace sa tak vo svojom boji ocitol sám. S nejakým úspechom pokračoval v partizánskych prepadoch, ale už nikdy sa mu nepodarilo dať dokopy dostatok mužov na to, aby sa mohol postaviť anglickej armáde. Škóti sa dostali pod úplnú anglickú kontrolu v roku 1305. Odporovali už len Wallace a jeho banda rebelov. Nakoniec ho zradili jeho vlastní muži, ktorí Wallacea vydali Edwardovi za peniaze a poťapkanie po ramene. Wallace bol odsúdený za vlastizradu a Angličania ho nahého ťahali skrz ulice, odrezali mu vajcia, odsekli hlavu a jeho mŕtvolu rozsekali na kúsky. To je blbý spôsob ako odísť zo sveta.

Dedičstvo Williama Wallacea ale žije dodnes a jeho smrť inšpirovala Škótov, aby znova povstali za svoju slobodu. Prvá Škótska vojna za nezávislosť pokračovala a vyvrcholila v roku 1314, kedy Robert de Bruce dosiahol finálne víťazstvo a zabezpečil obyvateľom Škótska nezávislosť.

Nielen že bol William Wallace tvrďas v zmysle, že by z vás mohol vytĺcť dušu bez toho, aby sa zadýchal, ale do dnešného dňa je Škótmi považovaný za národného hrdinu. Bojoval za svoju krajinu a svoju slobodu, nie za bohatstvo, majetok alebo moc ako niektorí iní zmrdi. Bol tvrdý, schopný a inteligentný veliteľ, mal vášeň pre zabíjanie Angličanov a inšpiroval národ v boji za spravodlivosť a proti tyranii, napriek neuveriteľným prekážkam. A vďaka nemu bol tento boj úspešný.