21 Sikhov

Neoblomná obrana malej ale dôležitej britskej pevnosti Saragarhi je jednou z najznámejších a najslávnejších príbehov o šialenej statočnosti v už aj tak tvrďáckej vojenskej histórii Sikhov. Zúrivých 21 mužov statočne držalo svoju pozíciu a vysmievalo sa smrti zoči voči nemožnej presile a táto udalosť sa často používa ako ultimátna ukážka tvrdáckosti Sikhov. Čo o niečom vypovedá, ak vezmeme do úvahy, že títo chlapíci z Indie s obrovskými vajciami majú také šialené príbehy ako ten jeden o týpkovi, ktorí obiehal a šľahal svojich nepriateľov na kusy, aj keď mal už takmer odseknutú hlavu po zásahu meča do krku. Napriek tomu, že toto epické meranie síl pri Saragarhi je základom národného sviatku pre Sikhov a  táto šialená historka o 21 bojovníkoch a ich chrabrej, hlavysekajúcej obrane do posledného muža hodná Sparťanov pri Termopylách, keď išli bez mihnutia oka zoči voči približne celej mužskej populácii Strednej Ázie v jednej bitke, je z veľkej miery stále nedokumentovaná v západných vojenských historických prameňoch. Toto je ich príbeh.

Ich história začína koncom 19. storočia (alebo ako toto obdobie volajú Briti, “Staré dobré časy”), v čase, kedy Britské Impérium siahalo od jedného konca planéty na druhý a ich kráľovná presvedčila štvrtinu svetovej populácie, že pitie čaju o štvrtej poobede je “sakra kurva pozoruhodné” a/alebo “utrhnuté z reťaze” (v minulosti sa používalo veľa dnes neaktuálnej terminológie). Briti vládli Indii, poskytujúc osvietené vládnutie a poradenstvo za tisícky ton lodného nákladu pozostávajúceho z cenných prírodných zdrojov. Impérium dohliadalo na obranu indického subkontinentu vďaka sérii majestátnych horských pevností umiestnených pozdĺž hranice medzi dnešným Pakistanom a Afganistanom.

Aj keď stanovište v Saragarhi nebolo obzvlášť dobre opevnené alebo okupované veľa mužmi, bolo veľmi kritickým komunikačným bodom medzi dvoma inými britskými pevnosťami. Zohrávalo teda kľúčovú úlohu pri obrane Britskej Indie v prvej línii voči klanovým bojovníkom Strednej Ázie – paštúnskym kmeňom Orakazai a Afridi. Títo chlapíci vedeli, že ak by niekedy chceli spôsobiť spúšť v Indii a vraziť vládnucemu Rajovi jednu do jeho kráľovských gulí, musia sa dostať najprv skrz toto obranné stanovisko.

Havildar Singh zvolal svoju posádku na núdzové zasadnutie. Uprostred drobného nádvoria tejto malej pevnosti z blata a kameňa stál celý oddiel 36. Sikhského pluku určeného na obranu tohto strategicky kritického stanoviska – všetkých 20. Pokojne, poctivo, bez náznaku strachu v jeho hlase tento poddôstojník povedal svojmu oddielu, že sú pravdepodobne posledná a jediná obranná pevnosť medzi hemžiacim sa davom krvilačných bojovníkov a srdcom Indie – týchto 21 vojakov boli jedinou jednotkou s teoretickou šancou spomaliť tento koordinovaný taktický útok, ktorý by zaručene prekvapil britských a indických obrancov a spôsobil spúšť naprieč krajinou.

Všetkých 20 mužov hlasovalo, aby zostali.

Orakazai a Afridi spravili to, čo by ste čakali od nesmierne mocnej sily útočiacej na maličké, nezaujímavé stanovisko bránené mužstvom, ktoré prečíslujete 500:1 – rozbehli sa rovno na pevnosť, ako cisár Xerxes, očakávajúc, že prekonajú obrancov vrhaním jednej vlny mužov za druhou na hradby. To im až tak nevyšlo. Absurdne gigantická horda hrozivých maniakov si myslela, že kompletne prevalcujú Sikhov v Saragarhi ako megalomanský Ford F-350 pickup zhodený z lietadla na kôpku malých zelených vojačikov, ale nesporne neoblomný Orakazai si rýchlo uvedomili, že obranné línie nebránili nejakí volovia – bránili ich najsukovitejšie suky posvätené vatikánskym hlavným kňazským vražedným čarodejníkom v F-18kach, pripravených vykonať svoj rozkaz do bodky. A všetci títo Sikhovia sa tvárili, akoby išli VYHRAŤ.

V dvoch samostatných útokoch sa Orakazai vrhli na hradby Saragahri, lezúc po nich na rebríkoch, ostreľujúc pevnosť ťažkými puškami a kanonádou z diel a pri oboch útokoch sa 21 obrancov prikrylo svojimi obrovskými nepriestrelnými guľami, skopávalo ich rebríky a štekali zo svojich zbraní na útočníkov dostatok guliek, aby ich to prinútilo otočiť sa. Toto je kompletne šialené aj bez toho, aby ste vedeli, že Sikhovia nemali v skurvenom 1897 žiadne guľomety ani útočné pušky – títo vyšinutí bojovníci v podstate používali opakovacie pušky a nejako sa im z nich darilo páliť tak šialene rýchlo, že sa 10 000 bojovníkov so zbraňami nejako ocitlo neschopných preraziť skrz absurdný olovený záves smrti.

Konečne, zatiaľ čo Sikhovia boli kompletne zahltení útokmi zo všetkých strán, sa tímu Orakazaiských ženistov podarilo prelomiť skrz obzvlášť ľahko bránený úsek vonkajšieho opevnenia, vkradli sa dnu a podpálili pevnosť. Ukrytí pod rúškom dymu a ohňa a so Sikhmi snažiacimi sa uhasiť ich horiacu pevnosť, zvyšok nepriateľských oddielov vnikol do pevnosti skrz vonkajšie hradby pevnosti a rútilo sa na nádvorie.

S ich pevnosťou rozpadajúcou sa a tlejúcou všade naokolo, v zasranom pekelnom ohni, Sikhovia pokračovali vo svojom odpore v súlade s ich pôvodnou analýzou “Vy vyjebanci sa dostanete skrz túto pevnosť len cez naše mŕtve telá”. Havildar Singh nariadil svojim mužom, aby sa stiahli do vnútornej časti pevnosti, zabarikádoval hradby a pokračoval v ostreľovaní útočníkov, ktorí sa teraz hrnuli skrz hradby. Samotnému Singhovi sa nepodarilo stiahnuť – v snahe zabezpečiť svojim mužom viac času vytiahol svoj Kirpan, vrhol sa voči horde nepriateľov a zomrel statočnou smrťou v boji muža proti mužovi napriek oproti stojacemu nemožnému roju kočovníkov s puškami.

Vidiac nepriateľov vo vnútri veže, signalista Gurmukh Singh odoslal svoju poslednú komunikáciu Britom, zahodil svoje signálne vybavenie, vzal svoju pušku a začal ostreľovať nepriateľské oddiely hrnúce sa na jeho priateľov pod ním. Jemu osobne je pripísaných najmenej dvadsať zabití a verí sa, že v momente keď mu došli náboje, nasadil si bajonet a vrhol sa dole na nepriateľa kričiac bojový pokrik Sikhov – “Ten kto volá ‘Boh je veľký’ je vždy víťazom.” Keď neskôr Britské jednotky dorazili k ich pozícii, našli 21 mŕtvych Sikhov a niekde medzi 180 a 800 mŕtvymi domorodcami. O presnom čísle sa stále debatuje, pretože keď sa Briti ukázali, bolo už po druhom kole bojov o pevnosť a bolo ťažké odhadnúť, koľko nepriateľov bolo zabitých medzi bitkami. Čo však vieme je, že takmer každý jeden Sikhský strelec bol bez munície. A každý začal so 400 nábojmi.

Keď príbeh o Sikhoch vyrozprávali v britskom parlamente, dostal standing ovation od každého jedného člena britskej vlády. Všetkých 21 Sikhov obdržalo indický Rád za zásluhy, najvyššie vojenské vyznamenanie dostupné v danom čase, a ich rodiny obdržali pozemky a 500 rupií v hotovosti (pri dnešnom výmennom kurze je to asi 85 centov, avšak v 1897 to bolo pravdepodobne omnoho viac… avšak toto moje tvrdenie zakladám len na fakte, že v 1987 500 rupií bolo takmer dosť na to, aby ste si v The Legend of Zelda kúpili dva Modré prstene, zďaleka najdrahšiu vec v hre). Tento príbeh bol vybraný UNESCO ako jeden z ôsmych najdôležitejších príbehov o kolektívnej statočnosti v ľudskej histórii a do dnešného dňa, každý 12. september, celá India slávi Deň Saragahri.