 |
| “Potom mi povedali, aby som šiel do Lanzareth, kde som mal stretnúť časti parašutistického 3. pluku Fallschirmjager divízie. Tento pluk sa pokúsil zaútočiť skrz lesy západne od Lanazareth smerom na Honsfield a bol odrazený trikrát.” – Joachim Peiper, veliaci dôstojník, 1. SS Pancierová divízia |
Uprostred decembra 1944 vedelo osemnásť mužov z čaty patriacej k 99. pechotnej výzvednej a spravodajskej divízii, že sa v Ardenských lesoch na belgicko-nemeckých hraniciach schyľuje k niečomu veľkému. K niečomu, čo by teoreticky mohlo zmeniť priebeh II. svetovej vojny. K niečom, čo by mohlo teoreticky spôsobiť, že sa Eisenhower s Montgomerym poserú.
Pod velením nadporučíka Lyla Boucka strávila elitná čata amerických prieskumníkov posledných niekoľko týždňov vytváraním odpočúvacích staníc popri Nemcami kontrolovanej Sigfriedovej línii, aby mali aspoň tušenie, čo sa deje v nacistickom svete. Keď toto úsilie zlyhalo, povedali si, nasrať, a vydali sa na mimoriadne nebezpečné misie, hlboko do nepriateľského teritória. Vlámali sa do nemeckých základní viac ako tri kilometre za nepriateľskou líniou, tam prepadli nič netušiace jednotky Wehrmachtu a pekne po starom z nich vytĺkli informácie.
To, čo sa dozvedeli, bolo, že pri hraniciach medzi Belgickom a Nemeckom Hitler zhromaždil 200 000 jeho najhúževnatejších veteránov – vrátane štyroch šialene tvrďáckych, elitných SS pancierových divízií, ktoré mali stovky tankov – ako prípravu na šialený, totálny útok naprieč spojeneckými líniami. Títo, bitkami preverení, bojovníci dostali rozkaz preraziť skrz príliš dlhé americké línie, obsadiť Antverpy a ukončiť spojenecký úspech v Normandii jedným gigantickým úderom do vajec pomocou niekoľko tisíc ton obrnených vozidiel pripravených na Blitzkrieg. A títo bojovníci boli pripravení aj vybavení na takúto operáciu.
Bitka o Ardeny sa mala čoskoro začať a Lyle Bouck a jeho výzvedná a spravodajská čata práve mala dostať lístky do prvej rady.
Vo svojich 20 rokoch bol nadporučík Bouck jedným z najmladších dôstojníkov v americkej Armáde. Narodil sa v Missouri a pripojil sa k Národnej garde keď mal 14, aby pomohol rodičom s účtami, avšak po Pearl Harbor bol poslaný do OCS (Officer Candidate School, Dôstojnícka škola, pozn. prek.) kde trénoval vedenie nebezpečných prieskumných hliadok za nepriateľskými líniami. Jeho 17 muži, všetci výborní strelci, trénovali pre tvrďácke komando ninja veci a boli jednými z prvých vojakov, ktorý dostali Combat Infantryman Badge (vyznamenanie, pozn. prek.) za to, že nakopali rite na bojiských II. svetovej vojny.
Boli v podstate elitným Mission: Impossible útočným tímom, schopným vplíženia sa, pozorovania nepriateľa, zlomenia pár väzov a odídenia bez toho, aby si to niekto všimol.
Takže, keď títo chlapíci dostali rozkaz od spojeneckého veliteľstva, aby zaujali obranné pozície, postavili opevnenia a držali pozície za každú cenu, až do posledného muža, na rieke naproti hlavnej ceste v blízkosti belgického mesta Lanzerath, boli trochu prekvapení. Asi tak, ako by ste boli prekvapený vy, ak by ste vyhrali tri multiplayer zápasy v Splinter Cell a Norman Schwarzkopf by vám vykopol dvere na byte a povedal vám, že máte zavraždiť iránskeho Ajatolláha a potom vás len tak nakopal bez varovania do rozkroku oceľovou kanadou.
Až na to, že namiesto sťažovania sa a držania sa za gule, Bouck a jeho muži sa dali okamžite do práce na svojich bunkroch.
Vedeli, že na ceste k Lanzerath bolo niekoľko stoviek brutálnych Panzer Mark V “Panther” bojových tankov, desiatky tisíc naspeedovaných SS úderných jednotiek, v imperiálnych jednotkách skurvene veľa nákladiakov a obrnených vozidiel a niekoľko stovák kanónov. Všetko toto pripravené na boj s očami podliatymi krvou, ktoré také môžete ako SSák mať len ak viete, že toto je posledná šanca nacistického Nemecka na otočenie II. svetovej vojny a zabránenie vstupu Američanov do Fatherlandu.
Lyle Bouck mal 18 mužov rozdelených v dvoch 9 členných jednotkách, podporovaných štyrmi vysunutými delostreleckými pozorovateľmi – chlapíkmi, ktorí majú za úlohu zosielať na nepriateľské hlavy delostreleckú paľbu, nie zapájať sa do boja muža proti mužovi s nacistickými údernými oddielmi. Nemal žiadne obrnené vozidlo, žiadne protitankové zbrane (protitanková rota ho mala kryť na krídle, avšak odišli bez toho, aby mu niečo povedali), žiadnu leteckú podporu, žiadne zálohy, žiadne posily a povedali mu, že delostrelectvo má momentálne “ciele s vyššou prioritou” a teda sa veľmi nemá spoliehať na to, že by zavolal kanóny.
15. decembra 1944 Bouck prikázal svojim mužom, aby vykopali zákopy nad cestou vedúcou do Lanzerath, opevnili ich borovicovými brvnami a vytvorili prekrývajúce sa palebné štvorce. S lesom za chrbtom ležalo medzi Bouckom a mestom otvorené pole s plotom z ostnatého drôtu. Rozmiestnil svoje .30 guľomety, dva BARy a od zásobovača vykšeftoval .50 guľomet z jeho džípu.
Potom čakal.
Nemecký plán útoku bol jednoduchý – potrebovali otvoriť cestu do Lanzerath, aby skrzeň mohli poslať svoje 1. a 12. SS pancierové divízie. Po gigantickom, 90 minút trvajúcom delostreleckom ostreľovaní, ktoré rozdrvilo stromy nad Bouckovou hlavou, mal započať hlavný útok pechoty Wehrmachtu naprieč všetkými americkými líniami, skrz celý ardenský front, a následne mali SS tanky využiť akékoľvek diery, aby prenikli na Antwerpy. Zabezpečenie priechodu cez Lanzerath pripadlo 3. Fallschirmjager divízii – v minulosti hrdej jednotke parašutistov ako lusk, ktorí boli zdecimovaní v Normandii a ktorých popri pár veteránoch dopĺňali mladí chlapci a starí muži predtým považovaní za neschopných služby v nemeckej armáde. Napriek ich nedávnym stratám bola ich morálka vysoká – Nemcom bolo povedané, že Američania sú “žuvačky žujúci, nedisciplinovaní miešanci, bez žalúdka na skutočnú vojnu.”
Nad Lanzerathom teda ležalo a čakalo 18 mužov z čaty Lylea Boucka, stískajúc svoje pušky a hrajúc sa s ružencom, zatiaľ čo celý batalión, zložený z viac ako 700 nemeckých parašutistov, pochodoval dole cestou k mestu. Bouck nariadil svojim mužom, aby čakali, kým prejde okolo predvoj, a v momente, keď uvidia zopár dôstojníkov, spustili paľbu.
Keď sa nepriateľ dostal na dostrel, Bouck a jeho prieskumnícka čata spustila paľbu, každý muž vediac, kto je jeho cieľ. Nemci sa skrčili a hľadali úkryt v priekope na druhej strane cesty, držiac svoje hlavy dolu počas toho, ako .30 a .50 kalibre trhali zem okolo nich na kúsky. Neuvedomujúc si, čomu čelia, parašutisti vyslali celú rotu – viac ako 150 mužov – aby zaútočila na lesy a skoncovala s Američanmi. Ako jeden, vlna Nemcov vstala a začala útočiť do kopca, pričom pálila masívne množstvo munície z ich plneautomatických MP40 a MP44 samopalov.
Američania držali svoje hlavy pri zemi, nestratili chladnú hlavu a kosili dole nepriateľov počas toho, ako utekali skrz otvorené pole, svojimi M1 karabínami a závojom horúceho olova z dvojice guľometov a dvoch útočných pušiek. Žiaden Nemec sa nedostal skrz ostnatý drôt.
Po krátkom prímerí, počas ktorého nemeckí medici odniesli svojich zranených, začali parašutisti druhý útok, tentokrát brodiac sa snehom po kolená za krytia ťažkých mínometov a guľometov. Napriek tomu sa Američania držali, vďaka tomu, že každému z 18 prieskumníckych chlapíkov totálne preplo a bojovali ako šialenci – jeden šialený Srb menom Milošević sám obsluhoval .30 guľomet (na čo bežne treba dvoch) napriek tomu, že počas celej bitky bol bosý, pretože Nemci sa ukázali v momente, kedy si sušil svoje ponožky. Jeho kamoš zo zákopu bol psychotický charakter z modernej FPSky, ktorý prepínal medzi jeho M1 puškou, M3 samopalom a Coltom .45, vzávislosti od situácie.
Znova bol teda nemecký útok odrazený smršťou guliek. Niekde dole na ceste, za 700 parašutistami, muži z 1. SS pancierovej divízie čakali so svojimi tankami zaseknutí v zápche a boli už 5 hodín za svojím operačným plánom, ktorý vyžadoval takmer dokonalé prevedenie, aby uspel.
3. divízia spustila dva ďalšie útoky, tentokrát nepodporovaná len 81mm mínometmi, ale tiež masívnou delostreleckou paľbou, ktorá vytvárala diery o veľkosti autobusu okolo amerických zákopov. Napriek tomu Bouck a jeho muži húževnato bojovali, aj počas toho, ako sa parašutistické jednotky približovali k americkým prieskuníkom natoľko, že “mohli vidieť výrazy na ich tvárach počas toho, ako sme ich zabíjali.” Dva útoky boli znova odrazené pomocou streľby z pištolí na minimálnu vzdialenosť a ručnému boju.
Bitka započala o šiestej ráno. Teraz, o desať hodín neskôr, takmer úplne bez munície, s jeho .50 guľometom vyradeným z prevádzky mínometom a niekoľkými ranenými, Bouck dúfal, že ak vydrží ešte jednu hodinu, bude môcť stiahnuť svojich mužov pod pokrývkou tmy. 18 amerických prieskumníkov úspešne držalo celú nemeckú obrnenú armádu takmer celý deň, čím spojencom kúpili oveľa viac času na zorganizovanie obrany a protiútoku na zastavenie nacistického postupu.
Parašutisti spustili svoj posledný útok za súmraku. Tentokrát však namiesto priameho útok zaútočili zboku, skrz les, kde zakopli o kopu drátov pripevnených ku granátom a vyleteli do vzduchu. Američania počuli vybuchnúť granáty a pokúsili sa upraviť svoje postavenie, avšak boli bez munície, a tak ich pozícia bola obsadená hemžiacimi sa Nemcami. Bouck a jeho muži sa vzdali a boli takmer hromadne popravení nasratými Nemčúrmi, avšak chladnejšie hlavy nakoniec vyhrali a namiesto rozstrieľania ich vzali do zajatia. Nestratili jediného muža.
Američania bojovali tak tvrdo, že Nemci neboli presvedčení, že týchto 18 mužov bolo všetko, čo sa ukrývalo v lesoch, a tak aj keď bol les prázdny, Nemci odmietli postupovať vpred, až pokiaľ im veliaci dôstojník 1. SS pancierovej divízie, Joachim Peiper, neukázal o jednej ráno osobne, s práporom výsadkarov, že les bol naozaj prázdny.
Nadporučík Lyle Bouck sa stal 21 ročným o polnoci 17. decembra. Konečne mohol v USA legálne piť alkohol, ale namiesto oslavovania v striptízovom bare pochodoval viac ako tri kilometre skrz sneh po kolená, s guľkou v lýtku a s nacistickými zbraňami namierenými na jeho hlavu.
Celá prieskumnícka čata bola poslaná na 11 dňovú jazdu vlakom do zajateckého tábora v Nemecku, kde strávli štyri mesiace v mrazivom vonkajšom tábore uprostred nemeckej zimy. Trpiac podchladením, hladom a dehydratáciou bol Bouck blízko smrti, keď muži z jeho starej jednotky – 99. divízie – konečne napochodovali do tábora a zachránili ho.
Lyle Bouck sa vrátil domov do Missouri a stal sa chiropraktikom. Je ženatý 58 rokov. Ododňa, kedy sa vrátil domov, začal písať listy vláde, v ktorých sa dožadoval vyznamenaní a uznania pre statočných mužov z jeho jednotky, ktorí bojovali tak tvrdo, že sami zdržali nemecký postup v Bitke o Ardeny o takmer 24 hodín. Jeho príbeh zostal nevypovedaný až do roku 1981, kedy mu prezident udelil Distinguished Service Cross a prikázal, aby Bronzové a Strieborné hviezdy boli udelené všetkým jeho 17 mužom. Dnes je to najviac vyznamenaná americká čata z II. svetovej vojny.
Bouck sa minulý týždeň dožil 90 rokov. (článok pôvodne vyšiel v 2014, pozn. prek.)
 |
| Bouck a jeho čata v 1981 |
Tento blog je prekladom originálneho blogu Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora, Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog