Na mori narodený Beck Weathers bol muž s jasným cieľom. V máji 1996 sa rozhodol vyliezť na najvyšší, najprestížnejší, najnebezpečnejší kopec na svete. Hovorím o Mount skurvenom Evereste. To ale ešte netušil, že bude čeliť skúške svojho života, ktorá ho dotlačí na pokraj ľudských schopností.
Bolo ráno, 10. mája, keď sa Weathers a dva tucty ďalších horolezcov rozhodli opustiť Tábor IV a vydať sa na posledný kus ich cesty na najvyšší bod na Zemi, vrchol Everestu, ktorý trčí viac ako 8,848 metrov nad morom. Tento tím strávil posledné tri mesiace lezením na túto mohutnú horu, s cieľom prispôsobiť sa extrémnemu chladu a nízkemu obsahu kyslíka, ktorý spôsoboval, že aj obyčajná prechádzka končila obrovskou únavou. Ale dnes mal byť deň, kedy sa im ich tvrdá práca a tréning vrátia aj s úrokmi, pretože dosiahnu vrchol najmohutnejšej hory na svete.
To však nemalo platiť o Beckovi Weathersovi.
Ako sa Beck pokúšal prekonať posledný kus cesty na vrchol, zastihol ho extrémny prípad snežnej slepoty. Weathers prekonal pred niekoľkými rokmi operáciu oka, a na jeho ceste skrz “Smrteľnú zónu” na Evereste – miesto, kde kyslík je tak riedky, že ľudské telo vypne kritické orgány, ako napríklad tráviaci sytém, aby mohlo udržať zvyšok pri živote – nadmorská výška začala vplývať na jeho operáciou opravené oči, a zatemnila preňho všetko, čo bolo ďalej ako pol metra pred nimi. O svojom stave povedal svojmu sprievodcovi, skúsenému novozélandskému horolezcovi Robovi Hallovi. Hall prinútil Weathersa, aby mu sľúbil, že nebude pokračovať ďalej smerom hore a povedal mu, že sa má posadiť a počkať naňho, a že ho na ceste z vrcholu vezme so sebou.
A tak sa Beck Weathers posadil.
Niekoľko hodín po tom, ako Beck zastavil svoj výstup, sa začali skrz hory valiť hrozivé oblaky. V okamžiku sa Beck Weathers ocitol v strede zúriacej metelice. Vietor s rýchlosťou viac ako 110 kilometrov na hodinu a prudké prívaly snehu bičovali horu, útočiac na Weathersa studeným vetrom, ktorý prekračoval teplotu 100 stupňov pod nulou. Konečne sa objavila skupina iných horolezcov vracajúca sa z vrcholu, natrafila na Weathersa, a rozhodla sa pomôcť mu dole z hory.
Na krátke lano si ho priviazal Austrálčan Mike Groom a skupina sa zúfalo snažila dostať sa naspäť do Tábora IV. Robili čo mohli napriek biednym podmienkam, ale eventuálne ich vietor o sile víchrice, nedostatok kyslíka a neutíchajúca sila búrky prinútili zastaviť ich hľadanie úkrytu, a dať sa na jednu kopu, aby si udržali teplo. Keď sa počasie konečne upokojilo, Groom vedel, že má len krátky čas na to, aby sa mohol vybrať po pomoc. Nechal Weathersa a štyroch ďalších horolezcov, ktorí boli všetci takmer v bezvedomí, a vydal sa do tábora pre pomoc.
Tá sa vrátila o niekoľko hodín neskôr. Traja z horolezcov boli ošetrení a odvedení do základného tábora, ale Beck Weathers a japonská lezkyňa Yasuko Namba boli podchladení, upadli do kómy a nereagovali. Záchrancovia sa rozhodli, že nie je nič, čo by mohli pre nich spraviť (cesta bola príliš nebezpečná na to, aby ťahali nevládne telá) a tak ich nechali umrieť na hore.
Beck Weathers ležal celú noc na svojom chrbte, pomaly mrznúc na kosť v ostrom chlade. Aj keď ležal len necelých 300 metrov od jeho tábora, pri tejto nadmorskej výške to mohlo byť rovnako 300 kilometrov, a nič by to na jeho situácii nezmenilo. Podchladenie sa zmocnilo jeho tela. Omrzliny sa objavili na jeho nose a oboch rukách. Nachádzal sa na mieste svojho posledného odpočinku, kde mal byť pochovaný pod snehom a vystavený extrémnemu chladu, ľadu a vetru.
Nasledujúce ráno sa dvaja šerpovia vrátili na miesto kde ležali Beck a Namba, aby ich skontrolovali. Po tom, ako odsekli z ich tvárí kusy ľadu, zistili, že obaja dýchajú, ale majú omrzliny a “sú tak blízko smrti, ako sa len dá byť”. Znova sa rozhodli nechať ich na mieste umrieť, keďže nebolo veľa, čo by pre nich mohli spraviť, ani keby ich mohli nejako dotiahnuť do tábora (čo je samé o sebe komplikované, keď ste viac ako 8000 metrov nad morom). Šerpovia sa odtackali naspäť do tábora a nahlásili, že Weathers a Namba sú mŕtvi.
Potom sa však stalo niečo neuveriteľné. Beck Weathers otvoril oči.
Beck tvrdí, že videl jeho ženu a deti stáť pred jeho očami, volajúc k nemu ako Obi-Wan Kenobi k umierajúcemu Lukovi Skywalkerovi, keď sa vydal hľadať Yodu v Dabogah systéme. V tomto momente sa Beck Weathers rozhodol, že chce zostať nažive. Pomaly sa postavil na nohy a začal kráčať.
Bol úplne slepý na jedno oko, ktoré mu napuchlo zo zimy, a na druhé videl na vzdialenosť 30 až 100 centimetrov. Jeho celé telo bolo otupené rovnako ako jeho myseľ zasiahnutá akútnou horskou chorobou. Napriek všetkým týmto nedostatkom sa mu podarilo doterigať sa 300 metrov skrz páliaci, mrazivý vietor v neuveriteľnom vypätí síl. Nakoniec, napriek nemožnej pravdepodobnosti a na prekvapenie všetkých, ktorí to videli, sa Beck Weathers objavil v Tábore IV.
 |
| “Najskôr som si myslel, že sa mi sníva. Potom som videl, ako strašne mám omrznutú pravú ruku a to ma vrátilo naspäť do reality. Nakoniec som sa prebral dostatočne na to, aby som si uvedomil, že som v poriadnej piči, nikto po mňa nepríde, a musím teda niečo spraviť ja sám.” |
Becka liečili z podchladenia a omrzlín, pomohli mu dole z hory do Tábora III, odkiaľ ho podplukovník Madan Khatri Chhetri z Nepálskej armády zviezol v druhom najvyššom helikoptérovom záchrannom lete v ľudskej histórii. Beck sa vrátil domov, prišiel o obe svoje ruky ako dôsledok omrzlín, a museli mu zrekonštruovať nos pomocou odštiepenia častí kostí, ale toto ho nezastavilo. Našiel nový rešpekt pre život, napísal knihu, zachránil svoje manželstvo (ktoré bolo pred rozpadom) a teraz pracuje ako motivačný rečník.
Weathersova expedícia bola opísaná v bestselleri “Into Thin Air” od Jona Krakauera. Na hore zomrelo toho dňa päť ľudí, čo je jedna z najväčších tragédii v histórii Everestu. Napriek tomu, že mu nič nehralo do karát, a strávil 22 hodín v najdrsnejších, najnemilosrdnejších podmienkach na planéte, a tomu, že ho nechali napospas smrti dvakrát, Beck Weathers ukázal, že je skutočný tvrďas, ktorá sa len tak nevzdáva. Tvrďasi vedia ako na to. Tvrďasi pretrvajú.
Ležal som na chrbte na ľade. Bolo chladnejšie, ako si viete predstaviť. Odhadol som, že mám v sebe ešte tak tri až štyri hodiny života, a tak som začal kráčať. Všetko, čo som vedel, bolo, že pokiaľ moje nohy idú a pokiaľ viem vstať, budem kráčať k táboru, a ak spadnem, znova sa postavím. A ak znova spadnem, znova sa postavím a budem kráčať, pokiaľ nedosiahnem tábor, alebo sa už nebudem vôbec môcť postaviť, alebo nespadnem z hory.
-Beck Weathers
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog