Keď mi navrhli, aby som napísal o Andrew Jacksonovi ako o skutočnom americkom tvrďasovi, mal som zmiešané pocity a nebol som si istý, ako sa k nemu postaviť.
Na jednej strane bol tento muž tak skurvene tvrdý, že ho americká verejnosť poznala ako “Starého orecha”. Túto prezývku dostal, pretože bol “tak neústupný na bojisku ako starý orech” a “lepší v rozbíjaní lebiek ako obrovská bejzbalová palica vyrobená zo starého orecha s niekoľkými klincami na konci”.
Avšak, na druhej strane, bol tento chlapík veľkým podporovateľom presídľovania Indiánov – porušoval s nimi uzatvorené dohody a bojoval za násilné presťahovanie tisícov pôvodných obyvateľov z ich pôvodných domovov, aby získal viac miesta pre bielych usadlíkov, farmy a zlaté bane.
Nechválne známy “Pochod sĺz” (“Trail of Tears”) je jednoznačne jedným z najhorších momentov americkej histórie a Jackson bol ten skurvysyn, ktorý bol zaň zodpovedný. Jasné, niektorí z domorodých obyvateľov sa nasrali a začali vraždiť, avšak veľká väčšina z nich boli mierumilovní ľudia, ktorí len chceli mať pokoj, a Jackson musel nabehnúť do ich táborov a začať ich zabíjať. Jackson si dal za úlohu prinútiť týchto ľudí odísť zo svojich domovov na divné nové územie, ktoré bolo radikálne odlišné od ich kmeňových domovov, a do dnešného dňa sú (pochopiteľne) na to celkom nasraní.
To nás vedie k problematickej dileme: je tvrďas stále tvrďasom, aj ak spraví nejaké svinstvá? Mal by byť potrestaný za to, že nedodržiava ideály nastavené vo Svätyni ultimatívnej spravodlivosti? Máme súdiť človeka, podľa každého jedného jeho činu, alebo sa máme pozrieť na vec z perspektívy celého jeho života?
Pozrel som sa preto na niektorých z predchádzajúcich tvrďasov, aby som videl, aký máme pre tento prípad precedens. Nedbal som na rasizmus Johna Wayna, keďže sme ho nikdy nemali možnosť vidieť v jeho filmoch. A o Rupertovi Murdochovi som písal práve preto, že je diabolský šialenec, ktorý chce vládnuť svetu. George Washington vlastnil otrokov. A Čingischán masakroval neozbrojených civilistov na dennej báze.
V skratke, vyzerá to tak, že toto rozhodnutie som spravil už dávno. Rozhodovať, či človek, ktorý je tvrďas, konal vždy aj správne, nie je moja úloha. Moja úloha je vypichnúť veci, pre ktoré je daný človek tvrďasom.
Andrew Jackson narukoval do kontinentálnej armády vo veku dvanásť rokov a slúžil ako poslík v Revolučnej vojne, kedy prenášal dôležité balíky a rozkazy po bojisku. Aj keď svoju prácu vykonával vynikajúco, bol nakoniec zajatý Britmi, čo z neho robí jediného prezidenta Spojených štátov v histórii, ktorý bol vojnovým zajatcom. Ako zajatec musel pracovať ako sluha pre vplyvného britského generála, ktorý bol tiež riadny kokot. Jedného dňa tento drbnutý generál rozkázal Jacksonovi, aby mu vyleštil topánky. Jackson mu na to povedal, aby sa šiel pojebať. Červenokabátnika to tak nasralo, že ho vyšľahal po tvári a rukách bičom, čo mu zanechalo niekoľko tvrďáckych jaziev. Po čase bol Jackson prepustený v rámci výmeny zajatcov a slúžil až do konca vojny.
Po revolúcii celá Jacksonoova rodina zomrela na choroby a tak sa presťahoval do Tennessee, kde sa venoval udržiavaniu práva na miestach, kde žiadny zákon neplatil, čo je len krok od toho venovať sa barovým bitkám alebo zápaseniu s hladnými medveďmi. V roku, kedy sa z Tennessee stal oficiálny štát USA, sa stal jeho kongresmanom, a tiež slúžil ako veliteľ jeho milície a ako plukovník v americkej armáde. A to od roku 1801 až pokiaľ nevypukla vojna s Britmi o 11 rokov neskôr.
Počas počiatočných stretov vojny v 1812 Jacksonova milícia slúžila na západe. Do akcie bola povolaná, keď skupina severských indiánov prepadla pevnosť Mims v Alabame, premohla jej malú posádku, a vyvraždila viac ako 400 mužov, žien a detí. Andrew Jackson nemohol nechať toto bez povšimnutia a tak naverboval do svojej milície každého koho mohol, povolal na pomoc južanských a čerokí indiánov, a vybral sa natrhnúť konečníky.
V bitke pri Horseshoe Bend sa Jacksonovi podarilo dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo nad nepriateľským kmeňom. Vyslal jeho indiánskych spojencov, aby sa plavili hore riekou, a zaútočili na nepriateľa zozadu, zatiaľ čo osobne viedol bajonetový útok (najtvrďáckejší typ útoku vo vojenskej histórii, snáď s výnimkou útoku kavalérie) a uzavrel ich do pasce spredu. Nepriateľský kmeň Červených palíc bol porazený.
Jacksonov najväčší úspech vo vojne však prišiel až o tri roky neskôr, keď dostal za úlohu brániť kľúčové prístavné mesto New Orleans pred britským vylodením. Obrovská sila asi 14 000 červenokabátnikov rozstrieľala americké námorné sily v Mexickom zálive a chystala sa prevziať kontrolu nad kľúčovou riekou Mississippi. A to Jackson nemienil dopustiť.
Prezrel si svoje jednotky a uvedomil si, že sú žalostne v oslabení a o dosť horšie vyzbrojení. A tak spravil to, čo by spravil každý tvrďas – improvizoval. Zoškriabal dokopy sily pozostávajúce z amerických námorníkov, mariňákov, vojakov, milicionárov, indiánov a slobodných černochov. Keď to nestačilo, vydal sa do zátoky Barataria a naverboval na pomoc skupinu SKURVENÝCH PIRÁTOV. Nielenže šiel do bitky s pirátskou rotou, ale tiež nariadil týmto sviniarom so skorbutom odmontovať kanóny z ich vlastných lodí, a pridať ich do batérie amerického delostrelectva, umiestneného pozdĺž cesty do New Orleans, v ťažko opevnenej oblasti známej ako “Jacksonova línia”. Dokopy sa Jacksonovi podarilo dať takmer 4000 bojujúcich mužov a osem delostreleckých batérii a rozhodol sa, že za každú cenu spomalí britskú inváziu.
8. januára 1815 britská invázia začala. Briti spustili totálny útok s viac ako 8000 mužmi, prečíslujúc americké sily 2:1. To mu však bolo kurva jedno. Jacksonovi piráti (a možno aj ninjovia a roboti) prepli do berserk módu a americké delostrelectvo kropilo červenokabátnikov guličkovými strelami. Na konci dňa mali Briti o 2037 mužov menej, zahŕňajúc smrť všetkých troch veliacich dôstojníkov, zatiaľ čo americké sily utrpeli len 13 strát na životoch a 58 zranených. Udržali líniu a a ich víťazstvo bolo totálne. Briti odplávali s chvostom stiahnutým medzi nohami v priebehu týždňa.
Jackson sa neskôr dozvedel, že oficiálna mierová zmluva bola uzavretá 24. decembra, teda 15 dní pred bitkou.
Jackson neskôr bojoval proti Seminole a Creek kmeňom na Floride a v Georgii, a neskôr sa jeho činy stali dôvodom, pre ktorý sa uzavrela zmluva Adams-Onis, ktorou Španieli prenechali Floridu Spojeným štátom. Jeho popularita ako vojnového hrdinu a bojovníka s indiánmi mu pomohli vyhrať prezidentské voľby v 1828.
Nebudem vás veľmi nudiť všetkými detailami demokracie v podaní Jacksona… nariadenie platieb za pôdu v zlate a striebre (Specie Circular), Národná banka, ideologické rozpory s Thomasom Jeffersonom a všetky iné nepodstatné blbosti. A myslím si, že som dostatočne dal najavo čo si myslím o Jacksonovej politike presídľovania indiánov. Takže nie, to čo z Jacksona robí tvrďasa nie je jeho politika – je to jeho tvrdosť ako muža.
Za prvé, bol vášnivý duelista. Počas svojho života sa zúčastnil 103 duelov, väčšinou na obranu cti jeho manželky. Aby ste vedeli o čo ide, Andrew a jeho žena sa začali stretávať ešte predtým, ako bol ukončený jej rozvod (so svojim mužom však počas toho nežila) a na takúto vec sa zazeralo vtedy ešte viac ako dnes. Takže Andrew Jackson stretával kopec ľudí, ktorí si mysleli, že je veľmi zábavné volať jeho manželku špinavou kurvou, čo mu nenechalo na výber nič iné ako ich vyzvať na duel a nakopať im riť.
Jeden taký blbý skurvysyn a tupý kokot sa volal Charles Dickinson. Dickinson bol známy pištoľník, ktorému počas jeho života pripísali 26 zabití v rôznych dueloch s pištoľou. No, a tento blbec si stavil proti Jacksonovi na dostihoch, a Jackson vyhral. A tak tento týpek spravil to, čo by spravil každý debil s horúcou hlavou. Nazval Jacksonovu manželku nenásytnou zberateľkou penisov. A ako som už spomenul, pre Andyho toto bola veľmi citlivá téma, a tak pocítil povinnosť brániť česť jeho ženy a vyzval McDickksychta na súboj s pištoľami na svitaní.
A ako si asi viete predstaviť, 26 súbojov nevyhráte vďaka tomu, že ste pomalý pri tasení zbrane. Keď obaja muži spravili desať krokov a vystrelili, Charles Dickinson vyvŕtal Andrew Jacksonovi dieru do hrude. Jackson sa pozrel dole, na veľkú dieru po guľke, dotkol sa jej, oblízal si krvavý prst ako Bruce Lee v Enter the Dragon, a potom strelil tomuto kokotovi priamo do krku, čím ho na mieste zabil.
Strela, ktorú Jackson schytal počas duelu, bola tak blízko k jeho srdcu, že nemohla byť nikdy vybraná, kvôli vysokej pravdepodobnosti, že by mu počas operácie poškodili aortu. Vraví sa, že dôsledkom všetkých jeho duelov počas života Jacksonove telo hrkotalo “ako vrecko s guľôčkami”. Tiež bolo o Jacksonovi známe, že sa občas náhodne silno rozkašľal a vykašliaval krv, čo je v istom slova zmysle celkom úžasné.
V iných dueloch bola jeho obľúbená taktika nosiť veľký čierny kabát do dažďa. Nielen, že to fungovalo ako zastrašovacia taktika (a ako inšpirácia pre film The Matrix), ale Andrew Jackson mal takmer 190 centimetrov a len 63 kilogramov, a tak kabát zakrýval, ako chudý v skutočnosti je, čo veľakrát spôsobilo, že mu jeho oponent spravil dieru do vrecka, a guľka sa oňho ani len neobtrela.
Jackson tiež žil celkom nadivoko. Často otváral Biely dom verejnosti, nechal po ňom pobehovať neumyté masy ľudí, a mával také šialené domové párty, že by mu ich závidel aj Braňo Mojsej. V roku 1835 nejaký šialený farmár poslal poštou Jacksonovi viac ako 600 kilogramové koleso syra bez očividného dôvodu. Nanešťastie, už neviem dohľadať, aký syr to bol, ale čokoľvek to mohlo byť, išlo o skurvene tvrďácky dar.
Jackson si povedal niečo ako “kámo, čo do piče mám ako robiť so skurveným poltonovým syrom?”. A tak ho dovliekol do vstupnej sály Bieleho domu a nechal ho tam. Dva skurvené roky. Nakoniec, v roku 1837, sa Jackson rozhodol, že syr je už dostatočne “vyzretý” a otvoril dvere Bieleho domu, do ktorého pozval všetkých ľudí, aby si dali kus pojebaného syra. On a jeho pomocníci rozdávali pri vchode plastové vidličky a nechal kohokoľvek zaryť sa do kolesa so syrom ako Francúzov na marihuane. O dve hodiny neskôr bolo po syre, a na jeho mieste zostal len obrovský mastný fľak v tvare syra, ktorý bolo na koberci v Bielom dome vidno niekoľko rokov.
 |
| “Dúfam, že máte radi syr.” |
V 1835 sa Jackson prechádzal po hlavnom meste a staral sa sám o seba, keď naňho z ničoho nič vybehol nejaký jebo, a začal kričať niečo ako “pozeraj prezident Jackson, mám pre teba niečo vo svojom vačku!” a vytiahol naňho pištoľ. Priložil ju k Jacksonovej hrudi a stlačil kohútik. Klik. Nevystrelila. A keďže toto bolo prvý krát v histórii, kedy sa niekto snažil zavraždiť amerického prezidenta, Jackson len pozrel tomuto chlapíkovi rovno do očí a s kľudným hlasom ako Clint Eastwood mu povedal “čo do piče máš za problém, debil?”.
Potom tento chlapík zahodil jeho nefunkčnú zbraň na zem a siahol do svojho kabáta, z ktorého vytiahol druhú pištoľ. Znova ju priložil k Jacksonovmu hrudníku a stlačil kohútik. Klik. Ani táto nevystrelila.
Jacksonovi to stačilo. Vyrazil mu zbraň z rúk a okamžite mu rozbil jeho sprostý ksicht svojou bakuľou. Potom Jackson, ktorý mal v tomto momente 67 rokov, zrazil tohoto chlapíka na zem, a začal ho mastiť jeho bakuľou a kričať naňho nadávky ako ožratý Slota na stretnutí maďarskej autonomistickej strany. Bol tak nasraný, že ho museli fyzicky spacifikovať členovia kongresu. Neskôr, ozajstným tvrďáckym štýlom, nechal na mieste, kde sa tento incident udial, postaviť svoju sochu.
Jeho politická ideológia a nakladanie s domorodými Američanmi sú prinajlepšom pochybné, ale je ťažké poprieť tvrďáckosť muža, ktorý dal dokopy pirátsku armádu, prežil nespočetné množstvo duelov na obranu cti svojej ženy, a vo všeobecnosti väčšinu času žil vo veľkom štýle. A keby sme si to všetko mali zhrnúť, myslím že najväčším dôkazom tvrďáckosti Andrew Jacksona je nasledujúci fakt:
Na pohrebe Andrew Jacksona museli odniesť jeho papagája z kostola, pretože nechcel prestať nadávať.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog