Pán Seňor Rodrigo Diaz de Vivar El Cid Campeador sa narodil v dnešnom Španielsku do rodiny nízkej kastílskej šľachty na začiatku 11. storočia. Počas jeho divokých, šialených a úžasných dobrodružstiev rozsekal vojakov všetkých rás, tvarov, národností a etník skrz Pyrenejský polostrov a stal sa z neho bojovník, aký nemal páru, vojenský veliteľ s obrovskými guľami a jeden z najlegendárnejších rytierov, aký kedy žil.
Rodrigov otec bol veľkým zvieraťom na dvore kráľa Ferdinanda I. Kastílskeho a svoj čas často trávili spolu sledovaním býčích zápasov, popíjaním sangrie a snahou o vytlačenie moslimských Maurov z Pyrenejského polostrova v sérii neskutočne krvavých vojen známych aj, ako Reconquista. Keď Ferdinand otrčil kopytá, namiesto toho, aby nechal španielsky trón jednému z jeho synov alebo dcér, dostal kurva skvelý nápad rozdeliť krajinu na viacero kráľovstiev, a nechať v každom vládnuť jedného svojho potomka. Samozrejme, jeho najstarší syn Sancho stratil v tejto situácii najviac a okamžite sa rozhodol znovuzískať celé kresťanské Španielsko pre seba a vládnuť kráľovstvu, o ktorom si myslel, že má naň právo. Jeho prvým kráľovským činom bolo vymenovanie mladého Rodriga za nositeľa vlaky jeho vojsk a okamžité vyhlásenie vojny všetkým jeho mladším súrodencom.
Prvý krát sa v poriadnom zmysle El Cid objavuje v histórii v Bitke o Graus v 1063, kedy si to armáda kastílskeho Sancha (podporovaná maurskými spojencami) rozdávala s Aragónskom. El Cid sa preukázal, ako šialenec, pobehoval po bojisku v plnej zbroji, nakopávajúc rite vtákom, kameňom a aragónskym pešiakom. Svoje tvrďáctvo mohol prvý krát preukázať, keď najstatočnejší a sa najsilnejší aragónsky rytieri vrhli vpred a pokúsili sa Cidovi vytrhnúť zástavu. El Cid jednoducho zrazil týchto debilných rytierov na zem úderom žrde jeho vlajky na solar, vytiahol svoj meč, a začal sekať, točiac sa 360 stupňov, ako vo videohre, sekajúc, vraj odolných rytierov, na kusy asi tak, ako by reťazová píla rozpílila konzervu. Od tohto dňa bol Rodrigo medzi jeho krajanmi známy, ako „El Campeador“ čo znamená „Šampión“. Oficiálne bol povýšený na veliteľa Sanchovej armády a následne viedol kastílske jednotky od víťazstva k víťazstvu.
Kampaň na zjednotenie kresťanského Španielska teda nebola bez šance. Cid síce čelil neuveriteľnej presile v bitkách pri Llantade a Golpejere, ale stále sa mu podarilo nakopať rite blbým Sanchovým bratom a dobiť kráľovstvá León, Galicia a Toro. V roku 1072 obľahol a doby Zamoru tak, že kompletne obkľúčil mesto, a naplno vypeckoval Oasis od skupiny Puya 24 hodín denne, dva týždne bez prestávky. Nanešťastie, v momente, kedy jeho muži dosahovali jeho finálne víťazstvo nad jeho nenávidenými nepriateľmi, kardiovaskulárny systém kráľa Sancha vypovedal službu na následky niekoľkonásobných bodných rán do chrbta od nájomného vraha.
Po tom, ako Sancho zomrel, následníkom trónu sa stal jeho brat Alfonzo, chlapík, ktorý už dostal kráľovskú nakladačku od pána El Cida, a ktorý trávil posledné roky životom vo vyhnanstve. Alfonzo sa vrátil naspäť, aby prijal kráľovskú korunu, ale El Cid nebol práve chlapík, ktorý by len vysedával, keď vidí, že sa pácha neprávosť.
Kolovali totiž chýry, že práve Alfonzo bol za vraždou Sancha a El Cid sa dožadoval pravdy. Nebol to totiž druh tvrďasa, ktorý by sa sklonil pred skorumpovaným vládcom. V čase, keď všetci ostatní šľachtici bez chrbtovej kosti a gulí vstávali a chceli gratulovať, El Cid vykopol dvere na Alfonzovej hotelovej izbe, zobral ho za rameno, dovliekol ho do Katedrály Panny Márie v Burgose a prinútil ho verejne odprisahať na Bibliu pred všetkými sochami svätých a Panny Márie, že nemal nič so Sanchovou vraždou. Alfonzo prisahal, a tak sa El Cid rozhodol, že ho nechá na žive a prisahal mu vernosť. To je, milí priatelia, spôsob, ako tvrďasi riešia veci.
Zatiaľ čo sa Cid zachoval pri tomto všetko čestne, môžete si byť viac menej istý, že Alfonzo nebol práve nadšený z tejto výzvy pred všetkými svojimi poddanými. A tiež nebol úplne zamilovaný do faktu, že El Cid mu v minulosti nakopal riť a poslal ho do vyhnanstva, a tak pre vás asi nebude veľkým prekvapením to, že Cid bol degradovaný a vymenený na pozícii hlavného veliteľa armády.
Chlapík, ktorý to zobral po ňom, bol nejaký idiot zvaný gróf Ordonez. V 1079 sa El Cid potuloval po Seville, navštevujúc holičov a zbierajúc dane, keď si z ničoho nič povedal, že z Ordoneza a jeho spojenca, Emira z Granady vytlčie dušu. Cidovi muži sa postavili moci dvoch armád a obe porazili tak, ako keby v MMA stojí chuligán z rugby proti tretiačikovi.
Ku koncu bitky sa El Cid stretol v krátkom dueli priamo s Ordonezom. Ordonez zaútočil, El Cid vyblokoval útok svojim mečom, zahnal sa ním a odzbrojil grófa. Potom ešte dva krát švihol skrz grófove nohavice, ktoré spadli, a všetci mali možnosť vidieť jeho bodkované trenky. Porazený a ponížený sa gróf ocitol v zajatí El Cida Compeadora.
Toto ukončilo pôsobenie El Cida v kresťanskom Španielsku. Alfonzovi ustrelilo dekel a poslal Cida do vyhnanstva. Samozrejme, na to, aby ste zastavili naozajstného tvrďasa, potrebujete viac, ako vyhnanstvo (pre viac informácii si pozrite: Bonaparte, Napoleon), takže Cid sa rozhodol pobehovať po krajine, ako v nejakom RPGčku, bral misie v miestnych hrdinských cechoch, sledoval stopy, ktoré získal od pokútnych krčmárov, a zachraňoval slečny v problémoch zo spárov dvojhlavých orkov a ohne šľahajúcich drakov. Nakoniec sa upísal, ako žoldnier, pre maurské kráľovstvo v Zaragoze, slúžil desať rokov emirovi, vyhral mnoho bitiek a ubránil Zaragozu od útočníkov, popri čom si vo voľnom čase sám ukrojil celkom slušné léno.
Počas jeho kariéry nebol El Cid Campeador nikdy porazený na bojisku. Jazdiac na svojom bielom tátošovi Babieca (španielske slovo pre „hlúpy“, čo je podobné, ako mať mačku s menom „Manták“) a používajúc svoj meč La Tizona, Cid bol bezkonkurenčný bojovník a veliteľ. Nemohol byť porazený ani v boji muža proti mužovi, často pre získanie víťazstva využíval neortodoxné taktiky, a svojich vojakov brutálne motivoval k vojne tým, že im nahlas čítal o hrdinských skutkoch starovekých gréckych a rímskych tvrďasov, čo je úžasné.
(Dlhý meč +4, ochrana pred Zlom 10′, požehnanie 1x/deň, odrazenie zla 1x/deň)
V roku 1086 bolo Španielsko napadnuté skupinou zvanou Almorávidovci – moslimských bojovníkov z územia dnešného Maroka. Almorávidovci v podstate prešli cez Gibraltár a začali ROZKOPÁVAŤ LEBKY každému, kto sa im postavil do cesty. Kráľ Alfonzo sa im postavil v Bitke o Sagrajas so silou 60 000 mužov a domov dokrivkal len s poslednými 100 rytiermi pod jeho velením. Vedel, že jediný sukin syn v Španielsku, ktorý by mohol kresťanov doviesť k víťazstvu nad Almorávidovcami, bol El Cid Campeador. Okamžite vyslal do Zaragozy poslíka, aby prosil Cida nech sa vráti do Španielska.
Kvôli očividným dôvodom nemal Cid veľa pozitívnych pocitov voči Alfonzovi, ale rozhodol sa, že toto by bola dobrá príležitosť ukrojiť pre seba nejaké územie. El Cid slúžil Alfonzovi iba oficiálne, dal dokopy obrovskú armádu zloženú z kresťanov a Maurov, aby v kampani dobyl neuveriteľne bohaté, moslimami kontrolované kráľovstvo Valencia, v roku 1091. Samozrejme sa mu to podarilo, a len počas niekoľkých rokov získal od Almorávidovcov kontrolu nad pevnosťami v Barcelone a Valencii.
Tí sa samozrejme celkom nasrali a napadli Valenciu s obrovskou silou. V 1094 sa El Cid Campeador osobne postavil (dovtedy) neporaziteľnej Almorávidovskej armáde a napriek tomu, že bol vo väčšom oslabení, ako rebeli v Star Wars, podarilo sa El Cidovi nakopať ich rite a ukradnúť im vreckové. Toto bolo prvý krát v španielskej histórii, kedy sa niekomu podarilo poraziť Almorávidovcov a vzpružilo to sebadôveru kresťanských rytierov naprieč Pyrenejským polostrovom.
O tri roky neskôr sa Almorávidovci znova pokúsili získať Valenciu, ale naraziť na El Cidovu armádu bolo, ako v plnej rýchlosti si to napáliť do betónovej steny pokrytej jedovatými ostňami a následne byť napichnutý na kôl, pokropený plameňometom a nakoniec katapultovaný do čiernej diery. Pokiaľ bol El Cid nažive, nemala Almorávidská invázia šancu dostať sa do Valencie.
Mal by som však asi spomenúť, že El Cid bol po tejto bitke nažive ešte asi tak ďalšie dva roky, keďže zomrel v roku 1099. Keď sa Almorávidovci dopočuli o jeho smrti, okamžite sa rozhodli začať ďalší masívny útok na Valenciu a získať ju raz a navždy. Keď pani El Cidová videla gigantické množstvo nepriateľských vojakov útočiacich na pevnosť, zobrala telo svojho mŕtveho muža, a priviazala ho k jeho tátošovi, ako vo Weekend at Bernie’s, aby to vyzeralo, že stále žije. Potom poslala koňa do bitky po boku Cidových vojakov.
Španieli a Maurovia videli svojho veliteľa ísť do boja s nimi a boli naspeedovaní vidinou bojovať so Zombie Cidom, ale hneď, ako Almorávidovci videli svojho nenávideného nepriateľa valiac sa na nich, všetci sa kolektívne posrali a vydali sa na útek. Aj po tom, ako El Cid zomrel, nikto ho nemohol v boji poraziť.
V podstate bol El Cid veľký čávo. Nielen, že bol fúziou poháňaný juggernaut na bojisku, ale mal aj všetky kvality, ktoré z neho robia skutočného historického tvrďasa. Bol spravodlivý, úprimný, milovaný rovnako sedliakmi aj šľachticmi, a bol považovaný za ctihodného a ušľachtilého každým, kto ho stretol.
Napriek tomu, že bol zarytý kresťan v čase, kedy bolo náboženstvo skvelým dôvodom na to zabíjať ľudí, bol výnimočne tolerantní k Maurom, čomu dosvedčuje fakt, že množstvo moslimov slúžilo v jeho armáde a v administratíve jeho kráľovstva. Bol rešpektovaný oboma stranami konfliktu, bol volaný „Campeador“ (Šampión) Španielmi a „Al-Cid“ (Náčelník) Maurami, a jeho legenda žije dodnes, keďže je uznávaný, ako Španielsky národný hrdina.
Zdroje:
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog