Arthur Wellesley bol jedným z najtvrďáckejších vojnových veliteľov v histórii, hrdina britskej armády a držiteľ v podstate každého jedeného rytierskeho rádu, ktorý udeľovala britská koruna. Narodil sa v Dubline v roku 1769 a do armády Wellesley vstúpil s hodnosťou práporčíka. Slúžil, ako aide-de-camp (v podstate osobný asistent) Miestokráľa v Írsku – hlavného britského skurvysyna na Smaragdovom ostrove. Vo voľnom čase, počas toho, ako nerozbíjal čelom mahagónové stoly na triesky, sa Wellesley tiež stal členom írskeho parlamentu, len preto, aby mal čo robiť, keď ho už nebude baviť pretláčať sa s medveďmi alebo používať Francúzov na strelecký tréning.
Jedného dňa tento elegantný mladý dôstojník požiadal o ruku úplne nádhernú sexicu s menom Kitty Pakenham, ale jej brat mu povedal, že je patetický nikto, ktorý by sa mal pojebať motorovou pílou, a potom si rozbiť hlavu vo dverách od auta. Toto bránenie v jeho sexuálnej túžbe samozrejme len uspelo v totálnom, skurvenom nasraní Wellesleyho, avšak všetku túto sexuálnu frustráciu si zobral so sebou, a vybil ju na Holanďanoch. Ako podplukovník v 33. regimente pechoty, ktorá bojovala na nohách (ale nie až tak nohami), Arthur rozkopal tváre kope huličov a prostitútok v Nizozemsku v 1795 predtým, ako sa vybral do Kalkaty, aby pomohol Britskému Impériu v jeho misii neprestajne vymrdávať s domorodými obyvateľmi Indie.
A práve približne v tomto čase indické Maisúrske kráľovstvo úplne nerozumelo, že je v jeho najlepšom záujme udeliť britskej Východoindickej spoločnosti úplný monopol na obchod v ich krajine a povedať Francúzom pri každom kontakte, aby pálili dopiče, a tak si plukovník Wellesley dal za cieľ vyklepať ich tváre veľkým dreveným tĺčikom na mäso. 33. regiment pochodoval 400 kilometrov skrz husté džungle v Južnej Indii, porazil armády maisúrskeho sultána Tippu, prerazil hradby jeho paláca, zabil všetkých jeho obrancov a ukradol jeho zbierku DVDčiek. Počas bitky sultán vybehol na čele jeho armády vyzbrojený slabučkou, zastaranou loveckou puškou, a tak Wellesleyho muži robili diery do jeho hlavy dovtedy, kým na to nezomrel.
Samozrejme, Arthur Wellesley reprezentoval tvrďácke rytierske cnosti, ktoré si ľudia jeho krajiny tak veľmi ctili, a teda popri tom, ako bol skurvený, rite-trhajúci rozkopávač vajec na bojisku, bol zároveň ušľachtilým a spravodlivým bastardom. Keď teda britské jednotky začali plieniť a drancovať všetko v Indii na oslavu ich víťazstva, Wellesley rozkázal, aby muži zodpovedný za toto úplné porušenie disciplíny boli zbičovaní, zbití, vyšľahaní po vajciach a/alebo obesení za to, že boli voči všetkým totálni kokoti. A keďže on bol zodpovedný za to, že nakopal tak veľa rozkrokov, Wellesley bol vymenovaný za guvernéra Maisúrska, ubytoval sa v priestrannom sultánovom paláci, ktorý práve ovládol, a trávil svoje dni vyhladzovaním rebelov, trhaním konečníkov blbých žoldnierov, a vykonávaním spravodlivosti v štýle Chucka Norrisa na gangoch a vraždiacich zbojníkoch.
Niektorí skurvysyni sú však nepoučiteľní, a tak sa o pár rokov neskôr armáda indickej Maráthskej ríše rozhodla vyjebávať s Angličanmi pre nejaký hlúpy dôvod, ktorý nikto nikdy nepochopí. A znova bolo na Wellesleym, aby nakopal viac rozkrokov, ako Manchester United. V Bitke pri Assaye v 1803 Wellesley s malou silou, o veľkosti asi 7000 vojakov, započal neočakávaný a prekvapivý útok na indické jednotky, ktorých bolo viac ako 40 000, a nejako sa mu podarilo vyhnať ich z bojového poľa a ukoristiť 98 ich kanónov.
To bolo celkom pôsobivé, ak berieme do úvahy, že Briti si v ten deň na bojisko priniesli len 20 kanónov. Pre tohto tvrďasa to bol však bežný pracovný deň. Briti pokračovali vpred, rozdrvili Indov a Wellesley sa vrátil do Anglicka, ako dobyvateľ a úžasný vojnový hrdina. Keď sa vrátil domov, išiel do domu Kitty Pakenhamovej, stĺkol jej brata do bezvedomia a požiadal ju o ruku. A ona si v podstate na mieste roztrhala pred ním šaty.
Wellesley si neužíval trtkanie jeho novej ženy po celom anglickom vidieku dlho, pretože na pevnine v Európe sa začali diať poriadne sračky. Cisár Napoleon Bonaparte získal kontrolu nad Francúzskom, vytĺkol dušu z najtvrdších armád v Európe a poslal jeho poskokov, aby dobyli a vyplienili v podstate všetko, čo žilo na Pyrenejskom polostrove. A tak musel náš chlapec z prvej ligy ísť znova natrhnúť nejaké konečníky.
Do Portugalska dorazil v roku 1809 so silou asi len 20 000 vojakov (Grand Armee bola asi 800-900 krát väčšia, ako toto) a okamžite začal napádať všade nepriateľa so všetkým, čo mal k dispozícii. Bojoval majstrovskú obrannú kampaň, zastavil postup francúzskej invázie, a potom ich vytlačil v šialenej sérii epických vojenských nakopávaní zadkov. Po ceste Wellesley verboval španielskych vojakov a bojovníkov za slobodu (vrátane Agustiny de Aragón) a uštedril smrtiacu ranu francúzskym ambíciám v Španielsku v roku 1813 v Bitke o Vitoria. Len pre predstavu toho, ako tvrďácky Wellesley bol, spojenecká armáda vo finálnej bitke mala viac, ako 100 000 mužov. A viete, že ste kurva úžasný, keď vediete päť rokov vojnu, a na konci máte viac vojakov, ako keď ste začali bojovať. Ako výsledok tohto drvivého víťazstva bol Wellesley povýšený do hodnosti Poľného maršala a bol mu udelený titul „Prvý Vojvoda z Wellingtonu“.
Stále však zostalo niekoľko neuzavretých sračiek, o ktoré sa musel postarať. Jasné, Napoleon bol porazený Rusákmi a vydal sa do exilu na ostrove Elba, ale táto planéta je proste primalá na to, aby si to dvaja tvrďasi ako Wellington a Napoleon nerozdali na férovku v epickej bitke. Je známym faktom, že ľudia potrebujú vidieť tvrďáckych skurvysynov, ako si to rozdávajú. Čo by to bol za chorý, pokrivený, posraný nahovno svet, ak by neexistovali bitky medzi Batmanom a Jokerom, Frazierom a Alim, Godzillou a Mothrou alebo Red Sox a Yankees? Aby napravili situáciu, Napoleon utiekol z exilu, vrátil sa do pevninskej Európy, dal dokopy novú armádu a pripravil sa na vojnu. A náš chlapec Wellington bol pripravený sa mu postaviť.
Wellington pochodoval na čele spojených armád Britov, Holanďanov, Belgičanov a Prusov, a pripravil sa na epickú bitku, ktorá mala utvoriť poriadok v Európe na najbližšie storočie. Britská pechota vytvorila defenzívnu líniu, a napriek opakovaným šialeným útokom francúzskych síl sa im nejako podarilo udržať pozície. Keď Napoleonova kavaléria spustila čelný útok, aby sa pokúsila dostať Wellingtonových mužov do poľa, nabehli priamo do steny bajonetov a delostreleckej paľby. Keď bola ospevovaná a neporaziteľná Francúzska Imperiálna Garda vyslaná, aby prerazila spojenecký front, boli prvý a aj posledný krát porazený v boji. Po celom dni najšialenejšieho a najbrutálnejšieho boja pred Druhou Svetovou vojnou Železný Vojvoda zničil francúzsku armádu, zajal Napoleona a poslal ho do exilu, tentokrát nadobro.
Toto šialené víťazstvo zabezpečilo Wellingtonovi povesť jedného z najlepších vojenských veliteľov svojej doby. Vyhral bitky na dvoch kontinentoch, porážal svojich nepriateľov kedykoľvek na nich narazil, a osobne si to rozdal s jedným z najlepších taktických mozgov histórie, a vyhral. Po návrate domov bol takzvaný „The Beef“, ako jeden z najväčších hrdinov Anglicka zvolený dvakrát za britského premiéra, a potom zastával prestížny úrad Najvyššieho veliteľa Britskej armády, až do svojej smrti v roku 1852, vo veku 83 rokov.
Zdroje:
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog