Valiac sa skrz vyprahnutú ruskú step rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu sa poručík Samusenková z Prvej strážnej tankovej armády pozerala skrz mieridlo T-34 tanku na rýchlo sa blížiacu mohutnú formáciu nepriateľských Panzerov, pričom si zachovala chladnú hlavu počas toho, ako explózie trhali krajinu, bombardéry hučali nad hlavami a protipancierové strely lietali okolo veže jej tanku. Bol to len jeden tank uprostred 800 členného mora stredných T-34 tankov, ktoré sa hrnuli do akcie voči najtvrdším, najelitnejším a najfanatickejším jednotkám, ktoré mohol Adolf Hitler postaviť do poľa, a nebojovalo sa o nič iné, ako o prežitie Matičky Rusy. Poručíčka Samusenková s kľudom prikázala vodičovi, aby zrýchlil na najvyššiu rýchlosť, a nabíjačovi, aby vložil ďalšiu 76.2mm protitankovú strelu do hlavného kanóna.
Niekedy vo vojne – a obzvlášť v brutálnej, krvavej, príšernej vojne bez zábran medzi dvoma krajinami, ktoré sa neznášajú nesvätou smrteľnou zúrivosťou – musíte vyhodiť taktiku z okna a proste začať sekať. Pre nacistické Nemecko a Sovietsky Zväz sa toto stalo v júli 1943 neďaleko ruského stepného mesta Kursk. Práve tu, na široko otvorenom poli občas prerušovaným protitankovými zákopmi alebo umiestnenými kanónmi, sa mali stretnúť dve najmocnejšie pozemné armády v najväčšej tankovej bitke v ľudskej histórii.
Predtým, než sa toto všetko skončilo, poručíčka Aleksandra Samusenková, jediná tanková veliteľka v histórii vojenstva, obdržala medailu za to, že si to osobne rozdala s tromi nacistickými super tankami v boji z blízka a prežila to.
Pre Nemeckú ríšu to bola to dlhá, tvrdá, duše požierajúca odporná zima. Po tom, ako bola ich predtým neporaziteľná armáda zastavená pri Moskve, a potom dostali rozhodujúco kopačku priamo do ich Panzerov v zamrznutej kôpke, ktorá zostala zo Stalingradu, sa nacistické armády ocitli v pre nich neznámej pozícii, kedy museli nájsť spiatočku v ich tankoch a cúvať smerom od všetkých tých ľudí, ktorí sa ich snažili vyhodiť do vzduchu. Skrz celý Východný front sa valila vpred takmer nekončiaca vlna sovietskych mužov a strojov, tlčúc Nemcov bez prestávky skrz 800 kilometrový front s takým počtom mužov, že aj keby každý nemecký vojak zabil šesť Rusov, stále by boli v oslabení. Nie som síce dobrý v matike, ale tieto šance sa mi príliš nezdajú.
Ale, ako sa pomaly končilo studené, zablatené zúfalstvo ruskej zimy, ostrieľaní veteráni nemeckej armády vedeli, že je čas na Rusákov znovu vypustiť starý dobrý Blitzkrieg a zvrátiť veci raz a navždy.
A tentokrát mali tajnú zbraň: Značkový nový ťažký tank Tiger.
Zo všetkých úžasných tankov, ktoré boli počas Druhej svetovej vojny vyprodukované, žiadny nebol viac obávaný, viac ikonický, alebo viac smrteľný, ako PzKpfw VI Tiger ťažký tank, pred ktorým sa všetko triaslo. Navrhnutý a vyrábaný bol Ferdinandom Porsche (áno, ten so športovými autami) a Tiger bol 54 tonový behemot s 10 centimetrovým oceľovým pancierom a gigantickým 88mm kanónom. Valiac sa skrz krajinu rýchlosťou 37 km za hodinu mohla táto nezastaviteľná smrť rozosievajúca nacistická monštrozita trhať na kusy ruské tanky zo vzdialenosti viac, ako 1.5 kilometra, a potom sa smiať nad úbohými nepriateľskými protitankovými strelami, ktoré sa odrážali bez škrabanca z jeho panciera so smrteľnosťou asi takou, ako strela zo vzduchovky. Jasné, často sa kazili a motor mal nepeknú vlastnosť, že z času na čas začal horieť, ale keď môžete presne vypáliť vysoko výbušnú strelu o veľkosti zlatého retrievera do vzdialenosti 2 km počas toho, ako prerážate betónovú stenu rýchlosťou 30 km za hodinu, môžete na tieto nevýhody ľahko zabudnúť.
Takže, v júli 1943, vybavení čisto novými dodávkami Tigrov a rovnako nebezpečnými PzKpfw V Panther stredných tankov, sa Nemci pripravili spustiť masívny protiútok, ktorý mal za cieľ prekvapivo udrieť na Rusákov a obrátiť priebeh vojny, ako prispatý chlapík, ktorý si práve uvedomil, že ide prehrať po desiatich hodinách hrania Monopoly. Plán, známy, ako Operácia Citadela, bol bežný priamy staromódny nemecký blitzkrieg obchvatný úder priamo z manuálu. Tentokrát bolo ich cieľom obkľúčiť 500 000 ruských vojakov v kotle pri meste Kursk.
V tomto momente vojny už Rusi videli dosť nemeckých obchvatných útokov na to, aby si uvedomili, čo sa chystá, a spravili všetko preto, aby poriadne vybudovali obranné pozície. Zatiaľ čo Nemci čakali na ich vlaky, kým prinesú dostatok Panther a Tiger tankov, aby mohli začať s útokom, Rusi vykopali gigantické mínové polia, postavili stovky skrytých umiestnení protitankových zbraní, natiahli kilometre ostnatého drôtu a vykopali zákopy dosť široké na to, aby cez ne nemohli prejsť nemecké tanky. Vedeli, že sa útok blíži a odkiaľ a kedy príde.
Avšak, vedieť nepriateľove plány a vedieť ich zastaviť sú dve nezávislé veci.
V skorých ranných hodinách 6. júla 1943 Nemci spustili frontálny útok, vedený na juhu elitnou 2. SS Pancierovaným zborom a zúrivými Tiger a Panther tankami. Šokujúcou rýchlosťou a nekompromisnou efektívnosťou sa valila zdrvujúca vlna tankov, obrnených vozidiel a iných mohutných bojových strojov z 1., 2. a 3. SS Pancierovej divízie a prerážali skrz predné línie ruských armád.
Bunkre explodovali do stĺpcov ohňa pozdĺž celej línie počas toho, ako si nemecké tanky prerážali cestu skrz rovinu a čokoľvek čo zostalo stáť bolo cieľom pre flotilu bombardérov Luftwaffe, ktoré zatienili slnko nad nimi, Muži z Waffen-SS boli výberový oddiel s fanatickým zanietením pre Hitlera a Nacistickú stranu a najlepšou výzbrojou a tréningom v Tretej ríši, a teda boli to najlepšie, čo ste mohli nájsť na bojisku. Takže popri nepreniknuteľnému brneniu, lepšiemu dostrelu a silnejším zbraniam oproti ruským T-34 boli títo chlapíci tiež skúsení super vojaci, ktorí mohli bezproblémovo vypáliť dve alebo tri presné strely z ich hlavného kanóna za čas, počas ktorého ruské posádky vypálili jednu. Za necelých sedemnásť hodín prerazil SS Pancierovaný zbor skrz frontové línie a sovietsku obranu a hrozilo kompletné obkľúčenie a zničenie ruských jednotiek pri Kursku.
Ruský veliteľ, maršal Georgij Konstantinovič Žukov, odpovedal nasadením celej Prvej strážnej tankovej armády, aby sa stretla s SS tvárou v tvár.
23 ročná poručícka Aleksandra Samusenková bola už trojročnou veteránkou Červenej armády. Jej pozadie je zahalené tajomstvom, ale táto tvrdá žena pôvodne slúžila v pechotnom pluku počas Zimnej vojny s Fínskom v 1940, ale pretože mala dosť technického výcviku, ako mechanik, bola poslané do tankovej školy v 1941 kde trénovala na T-34 strednom bojovom tanku. Bojovala proti Nemcom nespočetne krát, zničila tucty nepriateľských protitankových zbraní na predmestí Stalingradu a bola dvakrát zranená v boji, raz z toho pritom, ako jej tank začal horieť a ledva sa jej podarilo ujsť. Získala si rešpekt jej mužov a velila tak, že bola jedinou ženou v Červenej armáde (a v 2014 v akejkoľvek armádnej histórii), ktorá na bojisku velila tanku. Viedla troch ďalších členov posádky – vodiča, radistu a nabíjača – a jej prácou bolo veliť tanku, jej mužom, a, popritom, páliť z hlavného kanónu. Čo je úžasné.
Bez klimatizácie sa posádka Samusenkovej T-34 piekli v júlových horúčavách ale proste si utreli čelo a pokračovali. Potiahli riadiace páky vpred (tanky používajú dve riadiace páky, jednu pre každý pás, namiesto volantu) a vodič rozbehol 38.8 litrový V12 motor, valiac vpred 28 tonový, 6.4 metrový obrnený kolos do akcie. Neuveriteľných 840 sovietskych tankov sa rútilo skrz pšeničné polia a step, oproti 294 nemeckým tankom, vrátane takmer päťdesiatich obávaných Tigrov.
Rusi pálili za jazdy vediac, že ich zbrane neboli účinné voči týmto novým uber-tankom z väčšej vzdialenosti a ich jedinou nádejou bolo dostať sa čo najbližšie čo najrýchlejšie. Tigre si vybrali svoju daň, drviac T-34 a cúvajúc, aby si zachovali svoju vzdialenosť. Pozdĺž celého kilometre dlhého bojiska sa scéna zmenila na víriaci sa boj individuálnych tankov a všeobecný chaos. Tigre vyradili viacero T-34 a krátko na to boli ničené ruskými vojakmi, ktorí k nim pribehli a cez okno vhodili dnu bombu. T-34 “vlčie svorky” útočili na ďalšie tanky, v snahe zahltiť ich v nádeji, že sa aspoň jeden z tankov dostane za Tiger kde mal slabšie pancierovanie. Panzer IV tanky a T-34 si vymieňali jednu strelu za druhou a protitankové zbrane a bombardéry kropili zem gigantickými explóziami.
Uprostred bitky sa Aleksandra Samusenková odrazu ocitla zoči voči trom Tigrom z 3. SS Pancierovej divízie. Povedala svojim mužom “nie je cesta späť”, zocelila svoje nervy a viedla jej tank do bitky vediac, že útek nie je možný. Pozerajúc sa skrz mieridlá pálila presne a rýchlo, strelu za strelou, páliac za jazdy, aby spravila zo seba pre Tigrov ťažší cieľ. Nejako, počas toho, ako okolo nej lietali streli, sa tomuto osamotenému T-34 tanku podarilo vyradiť z akcie dva nepriateľské tanky veľmi presnými strelami z blízkosti do veží týchto super tankov a potom poškodila tretí strelou, ktorá ho prinútila stiahnuť sa z boja. Za jej úspechy obdržala Rád Červenej hviezdy, sovietsku medailu za výnimočné velenie v boji. Neskôr v bitke bol jej veliaci dôstojník zabitý v boji a Samusenková prevzala iniciatívu, prebrala velenie práporu, a vyviedla ich z boja na krátku vzdialenosť s nacistickými Panzermi. Bola povýšená do hodnosti kapitána a dostala velenie celej jednotky, čo z nej spravilo jedinú ženu v histórii, ktorá kedy velila tankovému práporu.
Jej obrovská statočnosť pomohla zachrániť jej jednotku a vyradiť počas toho niekoľko nepriateľských tankov, ale Prvá strážna armáda bola poriadne otlčená odolnými Panzermi SS a nakoniec bola prinútená sa stiahnuť. Avšak, splnili svoju úlohu – kúpili čas pre Rusov aby preskupili jednotky a zabránili prielomu a sovietske Il-2 Sturmovik útočné lietadlá plachtili nad ich hlavami a spúšťali bomby na Nemcov a viac a viac tankových svoriek a mužov sa valilo na bojisko z každého smeru. Nacisti si uvedomili, že stratili ich šancu na rýchle víťazstvo v štýle blitzkrieg. Nemci stratili 50 000 mužov a 700 tankov počas mesiac trvajúcej bitky pri Kursku a keď sadol prach, ustupovali pozdĺž celého Východného frontu.
Bol to posledný pokus Nemcov o protiútok voči Rusom vo vojne.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog