Keď nacisti napadli jej domovinu, zbombardovali jej mesto, vyhodili do vzduchu jej dom, rozkopali jej smetiaky, prechádzali sa v jej kuchyni bez toho, aby sa vyzuli, a násilne zabili jej manžela počas Bitky o Kyjiv, ukrajinská žena v domácnosti/politická aktivistka/utlimatívny stroj na zabíjanie Marija Okťabrskaja sa nenasrala iba dosť na to, aby vytrhla vežu z Panzera IV jej zubami.
Vykonala pomstu. Násilnú, protipancierovú, vysokovýbušnú pomstu servírovanú sibírsky ľadovo studenú s prílohou zemiakovej kaše a horúcim kotlíkom boršču do tváre.
Táto tvrdá žena predala všetko, čo vlastnila, zaťala zuby, kúpila 26 tonový T-34 bojový tank, naučila sa, ako ho riadiť a opravovať, a začala rozkopávať nesväté nacistov milujúce vajcia každého zbraň držiaceho fašistického bastarda, ktorý sa dostal na dostrel 76mm kanónu namontovaného na veži jej pomstou poháňanej bojovej mašiny, a nespustila prst zo spúšte alebo ruku z riadidla, kým jej ich niekto nevyrval z jej mŕtvych rúk.
Marija Okťabrskaja bola jedno z desiatich detí, ktoré sa narodili do chudobnej ukrajinskej roľníckej rodiny počas posledných dní Ruského impéria, a bola zarytou komunistkou, ktorá sa zúčastnila Ruskej revolúcie, vydala sa za dôstojníka v Červenej armáde nového Sovietskeho zväzu a vykonávala jej prácu pre proletariát v továrni a tiež operátorka telefónov za čokoľvek, čo sa dalo považovať za minimálnu mzdu v 1930. v Rusku. Veci šli celkom dobre, bola politicky aktívna, jej muž bol pravdepodobne tiež fasa chalan, a budúcnosť vyzerala skvele a idylicky, ako na začiatku nejakého akčného filmu tesne predtým, ako hlavnému hrdinovi totálne prepne a, ako ninja, začne kosiť guľometom hordy nepriateľov bez tváre v genericky vyzerajúcich uniformách.
Spúšťačom ultimátneho prepnutia skazy bola nacistická invázia Sovietskeho Ruska v 1941, keď približne dve tretiny hitlerovej armády vtancovali na ich cestu do Matičky Rusi jazdiac na vlne pancierom pokrytých, výbuchom odolných oceľových plátov a 88mm vysokovýbušných protitankových kanónov. Veci vybuchovali všade naokolo, nacisti vyhladzovali domy, a Wehrmacht bol taký úžasný, že v podstate vždy, keď sa dôstojník SS šiel vyšťať, vyletelo do vzduchu dvetisíc Rusov.
Veci boli pekne naprd. Ale v momente, keď Nemci napadli Kyjiv, zabili Marijinho manžela a zrovnali mesto so zemou, sa rozhodla, že je čas zobrať spravodlivosť do vlastných rúk.
Marija Okťabrskaja trasúc sa z vdoveckej komunistickej zloby a neutíchajúcej túžby zabiť všetkých fašistov na Zemi sa vybrala na Sibír, predala všetko čo vlastnila, kúpila úplne nový olivovozelený T-34 stredný bojový tank priamo z výrobnej linky fabriky, naučila sa, ako ho ovládať, napísala na vežu v azbuke slová “Bojujúca frajerka” a vydala sa priamo k prvej pancierovanej divízii Červenej armády, ktorú vedela nájsť – elitnej 26. Strážnej tankovej brigáde.
Títo chlapíci si neboli úplne istí, čo si majú o Okťabrskajej myslieť, ale, ako asi viete, je ťažké povedať nie ženskej v tanku, takže povedali asi niečo, ako “jasné kámo, znie to super slečna, LOL, uvidíme či máš na to gule”. Zaradili ju do trojmesačného tréningového programu, priradili k nej troch ďalších členov posádky, aby jej pomohli ovládať tank, zaradili ju do Červenej armády, ako vodičku a mechaničku, a hodili ju priamo do frontových bojov, aj keď väčšina chlapíkov v jednotke si bola viac menej istá, že neprejde ani pätnásť metrov skôr, ako ju nejaký Tiger tank vyhodí do vzduchu tak silno, že jej tvrďácky vyzerajúce vodičské okuliare pristanú v inej dimenzii.
Seržant Okťabrskaja prišla s jej T-34 na front, vypeckovala jej úžasný 38.8 litrový V12 motor s 500 konskými silami dosť silno nato, aby utopila v hluku zvuk prúdového motora, zadriftovala si v jej obrnenej guľometmi pokrytej mašine, ako Vin Diesel v jeho ’69 Chargerovi v Rýchlo a Zbesilo, a vyrazila priamo doprostred prichádzajúcej vlny nacistických tankov. Keď sa čierny dym konečne rozplynul a z neba prestali padať kusy kovu a mŕtvych nacistov, ukázalo sa, že Bojujúca frajerka vyhladila pol tucta samohybných protitankových zbraní a zopár guľometných hniezd, a bola prvým tankom, ktorý prerazil skrz nemecké pozície.
A to iba začínala.
Len pre prípad, že stále existuje niekto, kto by spochybňoval jej zúrivé vojnové obrovské titanovým brnením pokryté ženské vajcia, Okťabrskaja sa preukázala znova v bitke, ktoré sa udiala len niekoľko týždňov neskôr, keď uprostred masívnej prestrelky doslova vyskočila z jej tanku, aby ho opravila, uprostred bitky. Panzerschrekt tím s bazukou vyhodil do vzduchu jeden z pásov na jej T-34 tanku a Marija, nečakajúca na to, kým po ňu príde sovietska odťahovka, prikáza jej strelcovi, aby poskytol nejakú kryciu paľbu, ktorá by mohla roztrhať na kusy les, a začala opravovať tento pás počas toho, ako po nej strieľali nacisti.
Zatiaľ čo sa nepriateľské guľky odrážali od jej tanku, Marija sa prehrabovala v jej opravárskom kufríku, opravila pás, ukázala Nemcom prostredník, potom naskočila naspäť do tanku a rozpučila pár tuctov chlapíkov pod jej novoopravenými pásmi na jej zúrivom vojnovom stroji. A, ak ste rozmýšľali, že vyskočiť z tanku, aby ste ho opravili, je šialené, tak máte pravdu. To ale Mariju Okťabrskaju nezastavilo predtým, aby to počas jej kariéry ešte dvakrát zopakovala.
Jej súdruhovia v 26. strážnej tankovej brigáde ju prirodzene prijali do svojich radov, ako “jednu z chlapov” hneď po tom, ako videli tieto absurdity na vlastné oči, a za pár mesiacov ruské noviny zaznamenali Marijin príbeh a začali ju využívať v komunistickej propagandistickej mašinérii. Bojujúc na frontových líniách bitku za bitkou, predpokladá sa, že Okťabrskaja sa tiež zúčastnila najväčšej tankovej bitky v ľudskej histórii, Bitky pri Kursku, v 1943, sediac za riadiacimi pákami T-34 v psychotickom boji zblízka medzi nemeckými a ruskými obrnencami. Táto bitka mala viac spoločné s Iron Tank alebo MechWarrior multiplayer hrou, ako s tradičnou tankovou bitkou. S tanky ničiacimi bazukami, raketami a protipancierovým delostrelectvom kropiac zem naokolo, meniac ju na spálený kus mizérie, Okťabrskaja slúžila, metala sa, uhýbala a umiestňovala jej tank tak, aby jej strelci mohli robiť ich robotu, čo bolo zrovnať nemeckú vojnovú mašinériu so zemou a obrátiť priebeh vojny proti Hitlerovi raz a navždy.
Bojujúca frajerka vybojovala jej poslednú bitku v Novembri, po tom, ako slúžila na frontových líniách takmer celý rok. Nemci, ktorí dostali nakladačku v Stalingrade, Moskve a pri Kursku boli teraz tlačení aj na fronte v Normandii, a sťahovali sa, zúfalo sa snažiac držať svoje pozície. Okťabrskaja a ruská vojnová mašinéria stabilne tlačili nacistov naspäť do Berlína. Seržant Okťabrskaja dostala príkaz zúčastniť sa smelého nočného útoku na nemecké pozície, zapínajúc svetlomet na jej T-34, jazdiac skrz takmer úplnú tmu priamo do ťažko opevnených nepriateľských pozícii, snažiac sa zúfalo namieriť jej paľbu na nepriateľské záblesky streľby a riadiac len inštinktom.
Vedúc tento útok, Okťabrskaja si to namierila priamo doprostred nepriateľských pozícii, vyhladila StuG samohybnú protitankovú zbraň (v podstate tvrďácky tank bez pohyblivej veže), vďaka priamo umiestnenej strele, a valila jej stroj skrz dva rady plných zákopov nacistického delostrelectva a pechoty, kosiac všetko, čo bolo na jej stranách. Nemci zamierili ich paľbu na vedúci sovietsky tank, ktorý prerazil skrz ich línie, a jedna strela z protitankového dela zasiahla Bojujúcu frajerku do pásu, zničila ho a spustila malý požiar. Marija Okťabrskaja znova bez strachu z nepriateľskej paľby vyliezla von, zapálila plameň a začala zvárať.
Nemecký delostrelecký granát vybuchol neďaleko, zabíjajúc ju žiletkovoostrým šrapnelom do hlavy. Jej telo spadlo na tank, ktorý opravovala. Druhá strela zasiahla priamo Bojujúcu frajerku, zapaľujúc ju do úžasnej slávnej žiary.
Za jej služby Matičke Rusi, tanková vodička Marija Okťabrskaja získala Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho Zväzu, najvyššie vojenské vyznamenanie za statočnosť v ZSSR.
Zdroje:
- Forczyk, Robert. Panther vs. T-34. Osprey, 2007.
- Miles, Rosalind and Robin Cross. Hell Hath No Fury. Random House, 2008.
- Pipe, Jim. Wild Warriors. Evans Brothers, 2011.
- Sakaida, Henry. Heroines of the Soviet Union. Osprey, 2003.
- Streather, Adrian. Soviet Military and Paramilitary Services. Veloce, 2011.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog