Roman Hrybov – “Ruská vojnová loď, pojeb sa!”

Keď bol Roman Valentinovič Hrybov z ukrajinských ozbrojených síl poslaný brániť 40 akrov neobývateľnej skaly pri pobreží Rumunska, neočakával, že sa stane symbolom globálneho vzdoru voči Vladimírovi Putinovi a ruskej agresií. Len tak oddychoval s približne tuctom jeho kamošov, popíjal vodku, jedol vojenské prídely, počúval hudbu a vykonával službu pre svoju krajinu v jednom z najodľahlejších miest na Zemi. Bolo tam zima, veterno, bol ďaleko od svojej rodiny a spojenie s civilizáciou fungovalo len cez nestabilné bezdrôtové spojenie. Niekto však musí tú prácu robiť, však?

O 52 dní neskôr bol tento 32 ročný muž, ktorý musel narukovať z centrálnej Ukrajiny, celosvetovo oslavovaným hrdinom, symbolom vzdoru voči invázii a inšpiroval zničenie niekoľkých nepriateľských vojnových strojov. Stal sa volaním do boja pre jeho krajinu a, úprimne, tiež jedným z najviac pankáčskych vojnových hrdinov v modernej histórii.

Pretože je to muž, ktorý povedal toto:

OK – predtým, než sa ponoríme hlbšie do tohto príbehu, dostal som kopu zaujímavej (a neočakávanej) spätnej väzby k môjmu článku o Zelenskom, takže, keďže sú tieto príbehy prepojené, chcel by som tento začať predslovom.

Po prvé – viem, že z oboch strán vojny prúdi propaganda, a že “pravda” ako taká sa neustále počas vojnovej hmly mení a posúva, a obe strany, Rusko aj Západ, používajú svojich DJov na hranie ich pesničky v tejto tanečnej bitke v nočnom klube. Môj so všetkým rešpektom mienený protiargument znie takto – všetky vojny zahŕňajú propagandu. Propagandu, dezinformácie, preháňanie a rozprávanie príbehov vždy boli, sú a budú súčasťou vojny. To je viac menej aj pointa týchto článkov. To je to, čo robí kopu týchto príbehov úžasných. Kričať “Ruská vojnová loď, pojeb sa” desať minút predtým, ako vás roztrhá paľba na kúsky, nie je vojenské víťazstvo, je to víťazstvo propagandy, ale najväčšia vec, ktorá robí z Romana Hrybova a jeho spolubojovníkov takých úžasných tvďasov je fakt, že zoči voči takmer istej smrti ich odpor poskytol obrovský nástroj propagandy pre celú Ukrajinu, za ktorým sa mohla zhromaždiť, a myšlienka na týchto trinásť týpkov, ktorí hľadeli do hlavní piatich odpaľovačov rakiet, len pokrčili plecami a zazkričali “Jebať týchto kokotkov, že?” neinšpirovala len celú Ukrajinu, ale stala sa z toho hláška, ktorá obletela svet a posilnila odhodlanie miliónov Ukrajincov vymrdávať s Ruskom a brániť svoju krajinu pred inváziou.

Propaganda existuje vo vojne od čias Ramesse II. a v každej vojnovej historke, ktorá bola kedy rozpovedaná, existuje tenká vrstva propagandy a sebachváliacich sračiek – je to nevyhnuteľná súčasť reality, pretože celá realita je subjektom ľudskej interpretácie a každý jeden človek si interpretuje veci tak, aby vyzerali čo najlepšie preňho. Takže, áno, je to propaganda. Ale tak isto bolo propagandou Alamo a nepresvedčíte ma, že to neobola dôležitá bitka.

Za druhé – nepociťujem nenávisť voči Rusom. Študoval som ruštinu mnoho rokov, mám bakalársky titul z Ruských štúdii, čítal som Solženicina v origináli a v minulosti som na tejto stránke aj v mojich knihách písal o približne tucte ruských hrdinov. Momentálne mám medzi priateľmi niekoľko Rusov. Všetci si tiež myslia, že táto vojna je kokotina. Tvrďas týždňa nikdy nebol známy jeho neutralitou a objektivitou keď prišlo k posudzovaniu rôznych historických a súčasných udalostí – ak hľadáte nejaký safe space kde by ste sa mohli ukludniť a boli si istí, že žiadne prídavné meno neurazí ani jedného čitateľa a všetky názory budú rovnomerne zastúpené, tak, sorry, ste na zlom mieste. Moje oficiálne stanovisko k tejto vojne je “Ruská vojnová loď, pojeb sa!” a ak s tým nesúhlasíte, mali by ste zavrieť tab v prehliadači… pretože hlavný bod celej tejto eseje vás v podstate bude len stále viac vytáčať počas čítania ďalej.

Skoro ráno 24. februára 2022, počas toho, ako predvoj ruskej armády rozpačito postupoval vpred skrz hranice Ukrajiny ako hrot masívnej invázie, malá radarová stanica pri pobreží neďaleko Odesy zachytila dva blikajúce kontakty blížiace sa k nim – ruský ťažký krížnik Moskva, masívnu vlajkovú loď Čiernomorskej flotily, a hliadkovú loď Vasily Bykov, ťažko vyzbrojené podporné plavidlo pomenované po slávnom bieloruskom spisovateľovi, ktorý vehementne oponoval súčasnému prezidentovi Bieloruska a raz spolupracoval na vytvorení slávneho listu publikovaného v 1993 v opozícii voči prevratu v Rusku, ktorý bol vedený podporcami totalitnej diktatúry, extrémnymi nacionalistami, militaristickými kruhmi a náslníkmi hľadajúcimi brutalitu a krviprelievanie. Ach, tá irónia.

Obe lode mierili plnou parou vpred k Hadiemu ostrovu, malému 42 akrovému kusu skaly v Čiernom mori, ktorý bol domovom mestečka s 30 obyvateľmi, malej vojenskej základne, majáka z 19. storočia a 13 členom Síl územnej obrany Ukrajiny, vybavených primárne ručnými zbraňami a rádiami.

Hadí ostrov na Ukrajine zdieľa svoj názov s miestom, o ktorom by som tiež raz chcel napísať – Hadím ostrovom v Brazílii, hrozným pekelným miestom, ktoré je tak strašne premorené jedovatými hadmi, že je ho ilegálne navštíviť bez povolenia – ale európsky Hadí ostrov má menej jedu a jedovatých zubov a je viac menej otvorenou krajinou s pristávacou plochou pre helikoptéry a radarovou stanickou. Avšak, aj keď ide v podstate o kúsok skaly približne o veľkosti domu Jamieho Foxa, je to strategicky dôležitý kúsok bezcennej skaly, a to preto, lebo môže slúžiť ako komunikačná a radarová základňa schopná pokrývať všetky lode a lietadlá pohybujúce sa skrz Čierne more, popri pobreží Odesy na Ukrajine, Moldavska, Rumunska a Krymského polostrovu.

Bol tiež miestom bitky v roku 1788 medzi ruskými a osmanskými flotilami, videl svoj diel akcie medzi Nemcami a Sovietmi počas Druhej svetovej vojny a bol predmetom medzinárodných vyjednávaní medzi Ukrajinou a Rumunskom začiatkom 21. storočia. Ak budete v tomto regióne viesť vojnu, potrebujete kontrolovať informácie a to znamená obsadiť tento ostrov.

Takže Rusko poslalo 12 000 tonový raketový krížnik, vlajkovú loď ich teplovodnej flotily – Moskvu. 185 metrov dlhú loď pokrytú mínometmi, torpédami, zem-vzduch a zem-zem raketami. Moskva je tiež vybavená pol tuctom Vulcan zbraní a masývnym 130mm dvojitým kanónom na čele. Jej sprievod, Vasily Bykov, sám váži 1500 ton, je vybavený 76mm hlavným kanónom a približne tuctom ťažkých guľometov a plne automatických granátometov.

32 ročný Roman Hrybov a jeho spoluobrancovia tvorili 13 členné mužstvo s AK-74 útočnými puškami, niekoľko stovkami nábojov ráže 5.45 x 39mm, ich služobnými pištoľami, a, čo ja viem, asi krabicou s granátmi a možno nejakým mínometom alebo tak. Bránili územie s celkovou rozlohou 0.16 kilometra štvorcového, ktoré bolo zo všetkých strán vystavené otvorenému moru, bez akéhokoľvek prirodzeného krytia, a čelili moci Čiernomorskej flotily. Jediní ďalší obyvatelia bolo cca 30 civilistov vo veľmi nešťastne pomenovanom meste Bile (žlč) – ale možno to v ukrajinčine zanmená niečo iné? – na jednej strane ostrova, z čoho väčšinu tvorili rodinní príslušníci vojakov alebo civilní kontraktori pracujúci v majáku alebo na vojenskej základni.

V skratke teda, situácia nevyzerala dobre.

Existuje vtipná príhoda, ktorú by som tu chcel pripomenúť. V dňoch klasického staroveku, bol Hadí ostrov domovom malého gréckeho sídla. Gréci volali ostrove Leuke a Rimania ho pomenovali Alba, a Plínius Starší napísal, že išlo o niečo ako Fortress of Solitude pre veľkého gréckeho hrdinu Trójskej vojny Achillesa po tom, ako sa vrátil naspäť z vojen. Bol na ňom postavený veľký jemu zasvätený chrám (a toto je určite pravda, archeológovia ho odkryli v 1850tych keď stavali na ostrove maják) ale Plínius vraví, že Achilles tam v skutočnosti žil a že ho využíval, aby mohol pozvať na návštevu Ajaxa, jeho priateľa Patroclusa a tiež Helenu z Tróje. Plínius hovorí že Achillova hrobka je umiestnená priamo pod chrámom, avšak do dnešného dňa sa ju nikto nepokúsil vykopať.

Ale, v súčasnosti, dňa 24. februára 2022, počas toho, ako sa ruské vojnové lode blížili k Achillesovmu chrámu, najzbožnovajnejšiemu a najmocnejšiemu gréckemu vojnovému hrdinovi s inšpiratívnymi obrovskými vojnovými vajciami, bol jeho duch prítomný v hrdinských bojovníkoch s úlohou brániť jeho posledné miesto odpočinku:

Pozerajúc sa na popravčiu čatu vybavenú loďami a kanónmi, vyzbrojení len ich služobnými puškami, si vojak Síl územnej obrany Ukrajiny Roman Valentinovič Hrybov vypočul najtvrďáckejšie hrozby, ktoré mohla ruská vlajková loď ponúknuť, a jednoducho odpovedal “pojebte sa”. (Akože, myslím si, že technicky doslovný preklad je niečo ako “sadni si na kokot” alebo “choď do kokota” ale rozumeme si).

Skúste si to nachvíľu predstaviť – trinásť skurvysynov s AKčkami a možno pár ručnými granátmi, brániac v podstate bezvýznamnú kôpku skál v Čiernom mori, a ich posledná komunikácia pred tým ako ich zbombardujú do pekla bolo vzdorovito povedať ich vrahom, že si majú sadnúť na párok. Milujem to.

Moskva to však nepovažovala za vtipné. Začala paľbu a zrovnala so zemou maják a väčšinu mestečka a – tak to bolo pôvodne reportované – zabila všetkých obrancov, vrátane Hrybova (Rusi tvrdili, že zabili alebo zajali 82 nepriateľských vojakov a potopili v boji 6 ukrajinských vojnových lodí, pretože samozrejme že kurva klamali). Keď bolo toto video a audio publikované, “Ruská vojnová loď, pojeb sa!” sa nielen že okamžite stalo najtvrďáckejšou hláškou akú kto kedy povedal spolu s “viac závažia“, ale tiež poslúžilo ako burcujúci výkrik pre celé proti-Putinovské hnutie.

“Ruská vojnová loď, pojeb sa!” by som umiestnil pomerne vysoko medzi najlepšie hlášky všetkých čias. Jasné, má to podobné vyznenie ako “Ani som ešte nezačal bojovať” alebo sparťanské vyjadrenie Xerxesovi “poď si po ne” keď žiadal, aby mu dali ich zbrane, ale mám toto nové vyjadrenie radšej nielen preto, že milujem vulgarizmy, ale tiež preto, že má v sebe veľa zo slovanského fatalizmu.

Najlepšia časť na tom všetkom je krátka výmena medzi ukrajinskými týpkami predtým ako odpovedia. Roman Hrybov počúva túto veľkú zastrašujúcu reč plnú vyhrážok o tom ako tvrďácka je Moskva a ako veľmi rozbije Hadí ostrov, potom sa pozrie na svojho kamoša a povedal “Hmm… jebať na nich, či?” a jeho kamoš odpovie “Asi áno…”. A potom Hrybov povie Moskve aby sa pojebala. Úžasné.

Celkom dobre si viem týchto chalanov s cigaretami v ústach počas toho, ako sa toto dialo. Pripomína mi to “Pamätajte na Alamo” a ešte viac starý vtip o americkej vojnovej lodi ktorá sa konfrontovala so španielskym majákom na ceste do Iraku. Zaujímavosťou je, že ďalšia z najlepších odpovedí na vyhrážky v histórii bola tiež od Ukrajinca, budúceho tvrďasa týždňa Ivana Birka po tom ako dostal výhražný dopis od ďaľšieho budúceho tvrďasa týždňa Mehmeda IV. a odpísal mu listom poskladaným zo všetkých možných nadávok a vulgarizmov ktoré Birka a jeho kamošov napadli. Avšak, aj v tomto prípade by som argumentoval, že Hrybovova odpoveď bola lepšia, pretože Birkov list vyzerá skôr ako nahnevaný komentár na Youtube a nie je práve úderný.

“Pojeb sa” sa čoskoro stalo inšpiráciou pre propagandu spájajúcu ľudí po zvyšok vojny a ako osoba, ktorá voľne používa vulgarizmy v každom aspekte svojho života, sa mi to veľmi páči. Táto fráza sa ocitla na bilboardoch od Los Angeles po Fínsko, Ben Sasse ju vyslovil na pôde Senátu Spojených štátov, rôzne prístavy a tankovacie lode po Európe ju používajú, keď odmietajú prístup jachtám ruských miliardárov, a keď sudca schválil príkaz FBI na zabavenie luxusnej jachty ruského miliardára, ropného magnáta a veľkého fanúšika fabergého vajíčkok Viktora Vekselberga, sudca povedal, že zabavenie “pokračuje v odkaze statočných ukrajinských vojakov na Haďom ostrove”.

Na Ukrajine dokonca premenili túto udalosť na poštovú známku:

Ale – a toto je tá zaujimává časť – títo skurvysyni na Haďom ostrove nezomreli. Po tom ako boli chvíľu ctení ako padlí hrdinovia Ukrajiny, ktorí položili život pri obrane ich domoviny s odporom na perách, ukázalo sa, že niekoľko obrancov – vrátane Hrybova – bolo zajatých Rusmi. Boli prevezení do Ruska, kde boli uväznení v tvrdých podmienkach – boli bití, hladovali a spali na zemi bez postele a prikrývok v mrznúcich teplotách severného Ruska. Neumožnili im prístup k toaletám, nekŕmili ich a dostávali málo vody.

Týždne Hrybov a jeho spolubojovníci chátrali v týchto mizerných podmienkach, chudli, hladovali a boli bití a mučení na takmer dennej báze. Avšak, napriek všetkému, duch hesla “Ruská vojnová loď, pojeb sa!” žil v ich srdciach a napriek tomu, že boli hodený do tmavej diery, títo zmrdi stále nezomreli a nezlomili sa. Každý nádych dýchali za svoju domovinu a neustále vzdorovali. Po šiestich týždňoch brutálnych podmienok, ktoré porušovali všetky existujúce podmienky pre vojnových zajatcov, sa podarilo Kyjivu vyjednať prepustenie väzňov vo výmene zajatcov – a Roman Hrybov sa vrátil domov.

Dostal vyznamenanie za hrdinskosť od jeho mesta (Čerkasy, tri hodiny jazdy juhovýchodne od Kyjiva) a prezident Volodymyr Zelensky jeho a jeho spolubojovníkov opísal ako Hrdinov Ukrajiny. Ale, ako správny tvrďas, Roman Hrybov nechcel všetku tú slávu a pozornosť – chcel sa len vrátiť na bojisko, brániť svoju krajinu pred pokračujúcim útokom na jej hranice, a, eventuálne, vyslobodiť ďalších 72 ukrajinských vojnových zajatcov, ktorých držali v pekelnej diere prezývanou väzením, z ktorej práve ušiel.

Keď sa Roman Hrybov vrátil domov, bol prítomný pri oficiálnom vydaní poštovej známky s podobizňou jeho a jeho prostredníka a napísal adresu na prvý obálku, ktorá s ňou bola odoslaná.

O pár dni neskôr sa ruská vojnová loď Moskva šla pojebať:

14. apríla 2022 bola Moskva v búrlivých vodách pri pobreží Odesy, keď na radare zablikal nový objekt vo vzduchu – ukrajinský bojový dron, ktorý krúžil okolo a pripravoval sa na útok. Moskva sa pripravila tým, že namierila jej obranu na túto hrozbu…

v čase, keď uvideli dve R-360 Neptún protilodné rakety skákajúc po vode smerom k nim z pravej strany, bolo už neskoro. Rakety, vypálené z neďalekej pozície na pobreží, vrazili do trupu Moskvy, a podpálili ju aj s muníciou. Následná explózia zabila veliteľa lode (ktorého hlas sme pravdepodobne počuli na videu vyššie) a v trupe vytvorila dieru. Za niekoľko hodín sa loď naklonila, preklopila a potopila.

Oficiálne správy z Ruska tvrdili, že Moskva sa nepotopila preto, že do nej narazili rakety, ktoré vážia toľko, ako vajcia veľryby, ale preto, že na palube bol oheň a teda sa loď potopila z iných dôvodov ako zo zásahu ukrajinskej armády. Avšak, pozrite – loď je na dne oceána a je úplne jedno, ktorá metóda manažérskej neschopnosti ju tam poslala. Argumentoval by som, že ak sa omylom vyhodili do vzduchu sami, je to ešte LEPŠIE, pretože to znamená, že sa tá loď doslova pojebala sama.

Dôležitá informácia teda je, že loď vybuchla, prevrátila sa, naplnila vodou a potopila a nie som úplne pripravený počúvať nevyhnutné blbosti na stránkach ruských štátnych médii o tom, že “v skutočnosti to bola vždy ponorka, lol, idioti, skúste si prečítať knihu o vojenskej technológii rofl”.

Ako poznámku pod čiarou stojí za to spomenúť, že to chvíľu vyzeralo, že aj ďalšia loď, ktorá napadla Hadí ostrov, Vasily Bykov bola tiež vyhodená do vzduchu. Existuje video kde je Bykov napadnutý MLRS systémom a ukrajinský utočníci kričia “Ruská vojnová loď, pojeb sa!” ale je ťažké povedať čo sa v skutočnosti deje, pretože video je natočené v tme. A aj keď by som rád veril tomu, že sme dosiahli ULTIMÁTNU POMSTU a že Roman Hrybov nielen prežil jeho vyhlásenie smrti ale že prežil aj obe lode, ktoré ho mali “zabiť”, a zničili ich jeho spolubojovníci, podľa všetkého v prípade Vasily Bykov tomu tak nie je. Zatiaľ. Ale stále je čas. Voja stále prebieha a Spojené kráľovstvo poslalo kopu protilodných striel, takže ako pri všetkom v tejto hroznej vojne, musíme čakať čo sa stane.

A teraz som si uvedomil, že mi trvalo približne 3000 slov povedať to, čo Roman Hrybov úspešne komunikoval piatimi, takže to ukončím starým vtipom o právnikoch:

Ako sa vola 12 000 ton ruského vojnového materiálu na dne Čierneho mora?

Dobrý začiatok.

Zdroje:

• BBC
• Business Insider
• CNN
• Daily Mail
• Jerusalem Post
• Moscow Times
• NY Post
• Odessa Journal
• The Guardian
• Wikipedia
• Kniha: Pliny the Elder.  Natural History. United Kingdom: Penguin Publishing Group, 1991.

Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog