Viktor Nikolajevič Leonov bol prešedivený, neoblomný starý ruský námorník, ktorý bol tak kompletne ultimátne strašidelný, že raz presvedčil japonskú posádku, aby sa vzdala, len tým, že sa na nich škaredo zadíval a vyhrážal sa im, že ich bude trhať končatinu po končatine až kým vlastnoručne nezabije každého jedného člena posádky – a to sa mu podarilo POTOM, ako ho už zajali a mierili naňho zbraňami (a mali mužstvo, ktoré prečíslovalo Leonovove 3500 k 140, čo asi znamená, že Leonov sa počíta za násobiteľ sily x30 takže to bolo trochu viac vyrovnané).
A, skoro som zabudol, bol tiež priekopníkom moderného obojživelného boja, dvojnásobný Hrdina Sovietskeho Zväzu a muž, ktorý bol taký tvrďácky, že vždy keď pomyslel na to, ako veľmi nenávidí fašistov, okamžite mu narástla sama od seba najúžasnejšia brada, ktorú si viete predstaviť. Jeho operácie počas prvých dní Druhej svetovej vojny položili základy jedným z najtvrďáckejších špeciálny jednotiek na svete, ruským Spetsnaz, a v prípade, že neviete, čo je Spetsnaz, tu je obrázok, ktorý to veľmi pekne sumarizuje:
Pre prípad, že je vaša duša chladnejšia, mŕtvejšia a viac zatrpknutá, ako chlapíka s klinickou depresiou čítajúceho 1984 na planéte Hoth počas nukleárnej zimy, a tento obrázok s vami ani len nepohol, tu máte pár ďalších obrázkov z tréningov Spetsnaz, ktoré, z toho čo na nich vidím, môžem zhrnúť, ako kopu veľkých, obrovských, strašidelne nabúchaných ruských típkov, ktorí zo seba vytĺkajú dušu trúbkami, reťazami a mŕtvymi mačkami, a tieto nástroje môžu ale nemusia byť práve v plameňoch.
Ak vás tieto obrázky nedesia, neprinesú vám radosť z toho, že sme s Rusákmi nemuseli bojovať naostro počas Studenej vojny a/alebo vám nespôsobia erekciu (alebo, pre mojich ženských čitateľov, ženskú erekciu), potom vám musím so smútkom oznámiť, že v sérii Tvrďas týždňa nenájdete nič, čo by vás mohlo zaujímať.
Viktor Leonov sa narodil v Zarajsku v ZSSR v roku 1916. Narukoval do Sovietskeho námorníctva v 1937 a, ako povolaný muž sa musel predrať skrz hodnosti, a tak v čase, kedy sa začala Druhá svetová vojna, bol povýšený z vojaka (námorníka?) na poručíka a bol priradený k 181. špeciálnemu prieskumnému oddeleniu sovietskeho námorníctva – špeciálnej jednotke určenej špecificky na vykonávanie šialene odvážnych komando prepadov s cieľom odtrhnúť Nemcom vajcia v bleskovo rýchlych útokoch v noci, ako to robil Paddy Mayne, tým sabotovať ich bojové schopnosti, a potom odtiaľ vypadnúť na ich vodných skútroch, trojvesliciach alebo akomkoľvek inom dopravnom prostriedku predtým, ako si mohli nepriatelia uvedomiť, čo sa práve kurva deje v ich základni, keď im všetko podpaľovali, vyhadzovali do vzduchu a bodali ich veliteľa kopijou do čela, ako kocku ľadu sekáčikom na ľad.
Skrz 1941 poručík Leonov osobne velil tuctu šialených prepadov nepriateľských základní pozdĺž ruského a fínskeho pobrežia, utekajúc po bradavky skrz tak ľadovú vodu Baltického mora, že vám zo semenníkov zostali kocky ľadu, vytasil jeho samopal, ako skurvený šialenec, a vyčistil si cestu neuveriteľnou dávkou zúrivosti a deštrukcie, ktorá veľmi pripomínala prvý level Wolfenstein 3D. Vyloďoval sa na nafukovacom člne, torpédových lodiach, ponorkách alebo na padáku a potom tento nezastaviteľný skurvysyn vymazával zo zemského povrchu komunikačné centrá, muničné sklady, protilietadlové zbrane a iné opevnené pozície pri polárnom kruhu. Monitoroval pohyb nepriateľských lodi a zajal/vypočúval/vytĺkal dušu z nepriateľov pozdĺž Čierneho mora a raz koordinoval s Nórskymi špeciálnymi silami misiu, v ktorej vyvraždil transportné depo, zabil 100 nepriateľov, zničil 25 nákladiakov a podpálil neskutočné množstvo paliva bez toho, aby stratil čo i len jedného muža.
Leonov prežil doslova stovky mega nebezpečných misii a operácii počas štyroch rokov v podstate neprestávajúcich bitiek, ale jeho najslávnejší nájazd proti diabolským silám európskeho fašizmu prišiel v októbri 1944. Šialená ruská námornícka Spetsnaz jednotka dostala rozkaz umlčať masívne 155mm pobrežné defenzívne zbrane, ktoré ničili na kusy čokoľvek, čo sa Rusi pokúsili dostať na ostrov Krestovsky – čo nebola ľahká úloha, ak vezmeme do úvahy, že títo skurvysyni boli zakopaní, po zuby ozbrojení a pripravení potopiť na dno čokoľvek, čo sa ukázalo na obzore a nemalo dostatok sebazáchovy na to, aby malo vztýčenú vlajku s obrovskou swastikou. Tiež mali podporu veľkého množstva protilietadlových zbraní, takže akákoľvek parašutistická operácia znamenala asi toľko srandy, ako bojovať deathmatch v Elder Dragon vyzbrojení ceruzkou.
Ale Leonov sa nemienil vzdať. Namiesto frontálneho útoku spravil niečo ešte viac šialené – vylodil jeho jednotky niekoľko kilometrov ďalej na pobreží a nejako sa mu podarilo prehnať jeho tím asi 100 komando bojovníkov tak desať kilometrov za nepriateľské línie bez toho, aby si to ktokoľvek všimol, a prepadol pozície s 88mm flak kanónmi, ktoré boli náhodou strategicky umiestnené blízko 155mm zbraní. Spetsnaz zajali dvadsaťčlennú delostrelecké jednotku, prinútili ich privolať posily a keď sa ukázali, Leonov na nich namieril kanóny a zakopal ich do hlbokého kráteru ťažkou delostreleckou paľbou. Okamžite potom zaútočil na 155mm zbrane a zajal 60 mužov (vrátane ich veliteľa) bez toho, aby padol čo len jeden výstrel. Toto neuveriteľné natrhnutie konečníka pomohlo sovietom získať územie vo Fínsku a zabezpečilo Leonovovi jeho prvé Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu – najvyššie vyznamenanie za statočnosť v boji, aké ZSSR udeľovalo.
Po tom, ako padol Berlín, Viktor Leonov stále nebol na konci jeho cieľa rozkopávať ľudí na kašu, a tak sa nechal preložiť na Pacifický front, kde mohol vypustiť svoju tvrďáckosť na Japoncov. Jeho najslávnejšia operácia na tomto fronte bolo obsadenie letiska – jedna z najúžasnejších vecí, o akých som kedy počul.
Namiesto toho, aby velil tejto operácii, Leonov slúžil pod kapitánom, ktorý nechal jeho 140 mužov vysadiť padákmi na letisko, ktoré malo byť slabo strážené. Avšak, keď muži dosadli na zem a začali po nich strieľať, uvedomili si, že toto letisko nebolo ani zďaleka ľahko chránené a práve sa pozerajú do hlavní asi 3500 japonských pušiek, ktoré mierili na ich hlavy. Leonovov veliteľ sa vzdal a následne bolo desať Spetsnaz dôstojníkov vzatých do japonského veliteľského stanu, aby sa stretli s veliteľom posádky.
Rusi požadovali okamžitú kapituláciu Japoncov.
Japonský veliteľ si samozrejme pomyslel niečo, ako “čo do piče si títo debilkovia myslia” a priamo uprostred vyjednávania (aj keď si myslím, že používať tu slovo “vyjednávania” nie je úplne správne) sa Viktor Leonov z ničoho nič totálne nasral, udrel päsťou po stole a začal kričať “Bojovali sme na Západe skrz vojnu a máme dosť bojových skúseností, aby sme zhodnotili našu situáciu. Nedovolíme, aby ste nás zajali! Keď sa odtiaľto zostaneme, zomrite, ako potkany!”. Potom jeden z jeho mužov vytiahol granát a vyhrážal sa, že vyhodí do vzduchu celú miestnosť.
Japonci sa vzdali.
Leonov získal jeho druhé vyznamenanie Hrdinu Sovietskeho zväzu v septembri 1945, po tom, ako viedol jeho mužov na úspešnom prepade, ktorý obsadil štyri japonské prístavy na Kórejskom a Mančurskom pobreží. Počas jeho odvážnych operácií proti Japoncom stratil dokopy deviatich mužov. Sedem z nich zomrelo pri zoskoku padákom na letisko o ktorom som pred chvíľou rozprával.
Leonov po vojne odišiel do dôchodku, napísal vhodne tvrďácke knihy o jeho zážitkoch a bol vyzdvihovaný vládou, ako model ruského námorného tvrďáctva počas celého trvania Sovietskeho zväzu. Tragicky upadol do nemilosti po kolapse ZSSR a keď zomrel v 2003, jeho smrť ani len nebola uvedená v noviných (čo je možno ešte strašnejšie, v čase písania tohto článku ani len nemal článok na Wikipédii). Pokiaľ viem je dnes po ňom pomenovaná postava v Gundam alebo niečo také, ale to je len malým zadosťučinením.
Zdroje:
- WW2 in Color Forum
- A Review of His Book (There seriously isn’t much out there on this guy)
- Leonov, Viktor. Blood on the Shores. Ivy, 1994.
- Sakaida, Henry. Heroes of the Soviet Union 1941-45. Osprey, 2004.
- Takemae, Eiji and Robert Ricketts. Allied Occupation of Japan. Continuum, 2003.
- Zabecki, David T. World War II in Europe. Taylor & Francis, 1999.
Tento blog je prekladom originálneho blogu z Badass of the Week a je zverejnený s dovolením pôvodného autora Bena Thompsona, za čo mu ďakujem. Pôvodný blog